Čo ostane z konzervativizmu, keď z neho odoberieme dogmatické náboženstvo?
Nie veľa.
Pár nefunkčných protekcionistických reflexov, od pravicových liberálov okopírovaný neoliberalizmus, tvorivá nemohúcnosť a dávka archaického moralizujúceho resentimentu.
V podstate ostane len prázdna hrdzavá konzerva, ktorá kedysi sľubovala autoritársky poriadok, a dnes už len zapácha zatuchnutým kultúrnym bojom.
Konzervativizmus, ktorý sa tvári ako myšlienkový smer, v skutočnosti prežil len vďaka slepej viere, strachu a oddanej poslušnosti. A keď tieto piliere zmiznú, odhalí sa jeho skutočný obsah: ideologická prázdnota v službách despotickej moci.
„Konzervatívec je človek, ktorý nikdy neurobí nič po prvý raz.“
– John Stuart Mill
Bez viery, bez obsahu
Konzervatívne myslenie nikdy nestálo na autonómii racionálneho rozumu, ale na dôvere v nadradenú autoritu – v Boha, tradíciu, otca, národ, aristokrata, bohom pomazaného kráľa, vodcu.
Ak z konzervativizmu vyberieme tento mystický zdroj „pravdy“, ostane len nevraživý moralizmus, ktorý už nevie vysvetliť, prečo niečo obhajuje – len to, proti čomu je.
Dnešný konzervatívec s vierov alebo bez viery nie je veru žiadny osvietený pragmatik. Bez slepej viery je to len ideologická sirota, ktorá túži po návrate „niekam“, ale už vlastne ani nevie kam. A tak útočí na všetko nové. Na vedu. Na školy. Na ženy. Na umenie. Na slobodu.
Konzervativizmus dnes prežíva finálnu a fatálnu krízu identity.
„Bez kritického myslenia sa z tradície stáva tyrania mŕtvych nad živými.“
– André Comte-Sponville
Bez vlastnej ekonomiky
Dnešný konzervatívny politik si “požičal” voľný trh od pravicových (buržoáznych) liberálov, regulácie od ľavicových liberálov a nacionalizmus od rasistických autokratov. Pôvodní konzervatívci nič z toho nemali, iba nostalgiu za absolutistickou a teokratickou monarchiou.
Konzerva chce slobodu pre svojich oligarchov, ale zákazy pre všetkých ostatných. Tvári sa ako antikomunista, ale pritom by najradšej znárodnil morálku, kultúru aj myslenie.
Výsledok? Ideologický mišmaš, kde neexistuje nič konzistentné – len dogmatická snaha o štátny dohľad nad pohlavím, sexualitou, literatúrou a biológiou, vedou, aj myslením.
„Konzervatívci nie sú ľudia – sú to prírodná katastrofa.“
– George Bernard Shaw
Bez identity, len s arogantný boj s vyfabulovanými nepriateľmi
Konzervatívna identita dnes nestojí na hodnotách, ale na odmietaní reality.
Nie je dôležité, čomu vlastne veríš – dôležité je, koho nenávidíš. A tak z konzervativizmu zostal len negatívny tribalizmus:
• Nenávisť k liberálom,
• Nenávisť k menšinám,
• Nenávisť k vedcom,
• Nenávisť k pokrokovej budúcnosti.
„Fašizmus začína tam, kde sa prestane argumentovať a začne sa veriť.“
– Umberto Eco
Z pôvodnej monarchistickej idey sa stal kult večného odporu ku všetkému novému, modernému, pokrokovému, v ktorom už nezostalo miesto pre racionálnu diskusiu – len pre krik, zákaz, zákaz, zákaz.
Konzervativizmus bez tela aj bez duše
Bez viery, bez filozofie, bez vízie a bez pravdy ostáva len to, čo dnes vidíme:
Zúfalý výkrik z minulosti, zabalený do dezinformácií, nacionalizmu a kultúrneho revanšizmu.
„Postpravda je predfašizmus. Keď sa vzdáme faktov, vzdávame sa slobody.“
– Timothy Snyder
Táto hrdzavá ideologická plechovka však dnes opäť prežíva revanšistickú renesanciu – a nie preto, že by mala pravdu a odpovede, ale preto, že mnohí ľudia prepadli únave zo slobody a komplexity.
Chcú jednoduchý svet, príkaz, zákaz, dogmatický poriadok. A tak sa vracajú k tomu, čo poznajú: k modlitbe, zákazom a autorite.
„Najefektívnejším spôsobom, ako zničiť slobodu, je rozvrátiť schopnosť rozlišovať medzi faktom a názorom.“
– Hannah Arendt
A čo dodať na záver?
Konzervatizmus už nie je regulárnou ideológiou. Je to už len posledný smrteľný kŕč, len taký posledný zúfalý protiútok.
Konzervativizmus dneška už nie je legitímnou opozíciou v demokratickej diskusii.
Stal sa len zúfalým, hodnotovo vyprázdneným protiútokom voči samotnej podstate liberálnej civilizácie: voči racionalite, vede, sekularizmu, rovnosti, individualite.
Z revanšistickej snahy o návrat monarchie a cirkevnej dogmy sa dnes stal už len zúfalým a nezmyselným bojom proti pokroku.
Z obrany dogmatickej kultúry sa stal už len zúfalým útekom pred realitou.
Z konzervatívca sa stal bojovník dezinformačnej a kultúrnej vojny, ktorý sa sťažuje na svet, ktorý sa mení – a chce ho zastaviť kladivom lživej iracionálnej dogmy.
Ale ako raz povedal Yuval Harari:
„Ak si myslíš, že svet sa nikdy nemá zmeniť, tvojím nepriateľom bude realita.“
A bez ohľadu na to, ako hlasno budú konzervy burácať, realita ich aj tak vždy dobehne a nájde si svoju vlastnú cestu.
Oni zostanú len tým, čo si sami zvolili – prázdnou, hrdzavou konzervou. Po záruke.
