Každý rok 5. júla sa Slovensko oblečie do zbožne strojenej pózy a pokryteckého patosu. V kalendári je sviatok svätých Cyrila a Metoda, „vierozvestcov“, ktorí vraj priniesli nášmu národu kultúru, liturgický jazyk a písmo.
Pozrime sa podrobnejšie a triezvo na to, čo tu po nich skutočne ostalo
Cyrilika? Nie.
Slováci nikdy nepísali cyrilikou – tá patrí východným Slovanom, ako sú Rusi, Ukrajinci či Bulhari.
Hlaholika? Nie.
Zanikla skôr, než sa vôbec stihla udomácniť. Bol to krátky liturgický experiment, ktorý prežil len ako historická kuriozita.
Liturgický jazyk? Tiež nie.
Staroslovienčina ako liturgický jazyk bola násilne potlačená latinizáciou hneď po smrti Metoda. Neprirodzene kodifikovaná reč pre potreby šírenia dogmy nedostala šancu prežiť v slovenskom priestore.
Slovanská kultúra? Vôbec nie.
Po smrti Metoda boli jeho žiaci prenasledovaní, deportovaní, umlčaní. Rím si systematicky podrobil celú oblasť.
Namiesto byzantskej alebo slovanskej tradície prišla latinská liturgia, západná klerikálna kontrola a bezvýhradná poslušnosť k rímskemu pápežovi. Jednoducho tu geopoliticky vyhral západný rímsky pápež na tým východným byzantským.
Takže čo tu vlastne skutočne ostalo po Cyrilovi a Metodovi? Nič – len tmárska dogma. A to veru fakt nie je čo oslavovať.
Kto boli v skutočnosti Cyril a Metód?
1. Cyril a Metod neboli národní hrdinovia, ale byzantskí náboženskí misionárski vyslanci:
• Ich misia bola súčasťou mocensko-náboženskej politiky Byzancie, ktorá súperila s Rímom o náboženský vplyv nad strednou Európou (najmä nad Veľkou Moravou).
• Náboženstvo bolo nástrojom geopolitiky, nie pokroku a kultúrneho rozvoja.
2. Nepriniesli kultúru, ale teologickú agendu:
• Ich cieľom bolo šíriť kresťanskú dogmu v miestnom jazyku, nie rozvíjať jazykovú alebo filozofickú slobodu.
• „Osvetovosť“ ich misie bola čisto náboženská, nie vedecká či humanistická.
3. Staroslovienčina bola umelý liturgický jazyk, nie prirodzený vývoj slovenského jazyka.
• Ich tzv. „prínos jazyka“ je mýtus – šírili preklady biblických textov do umelého jazyka, ktorý mal byť nástrojom náboženskej kontroly.
4. Ich odkaz bol krátky a potlačený:
• Po Metodovej smrti boli jeho žiaci prenasledovaní, deportovaní alebo donútení prejsť na latinský rítus.
• Ich vplyv nezanechal trvalú kultúrnu stopu, iba nábožensko-symbolickú – neskôr umelo reaktivovanú v 19. a 20. storočí.
Cyril a Metod neboli filozofi ani vedci. Boli to čisto náboženskí misionári. Ich cieľom nebolo oslobodiť myseľ, ale naopak, zviazať ju poslušnosťou k jedinému dogmatickému a iracionálnemu výkladu sveta.
Ich odkaz nebol pluralitný, nebol demokratický, nebol ani racionálny.
Ako to výstižne povedal Feuerbach:
„Kde sa začína viera, tam končí myslenie.“
Ich odkaz bol čisto teokratický, iracionálny a totalitný. A jeho neblahé následky žneme dodnes:
• Namiesto písma sa tu udomácnilo autoritárske kázanie a moralizovanie.
• Namiesto otázok – dogmatický iracionálny katechizmus.
• Namiesto kritického myslenia – slepá poslušnosť.
Ako to brilantne vystihol Stephen Hawking:
„Najväčším nepriateľom poznania nie je ignorancia, ale ilúzia poznania.“
A presne túto ilúziu nám títo tmári zanechali – že vraj kto má vieru, má odpoveď.
No, riť Palovu!
V skutočnosti len dogmaticky zakázali klásť tie najpotrebnejšie skeptické a kritické otázky, ktoré sú predpokladom každého pokroku a každého slobodného myslenia.
Až po stáročiach náboženskej poslušnosti, upaľovania mysliteľov a heretikov a dusenia vedy a sekulárneho poznania sa aj tu začalo opatrne myslieť.
Ale ideologické dedičstvo Cyrila a Metoda – ako ho dnes oslavuje cirkev a konzervatívni politici – nie je oslavou múdrosti ani slobodnej kultúry.
Je to oslava ideologického diktátu, poslušnosti a mentálnej kolonizácie ľudskej mysle.
Ako varoval Voltaire:
„Cirkev nás učí milovať pravdu, ale len tú, ktorú si sama schváli.“
A to veru nie je slobodná kultúra. To je autoritatívne ovládanie myslenia.
Preto hovorím jasne: Nie je čo oslavovať.
Ak má byť sviatok Cyrila a Metoda úprimný, mal by byť pamätným smútočným a výstražným dňom začiatku ideologickej poroby, nie národným sviatkom.
Ako povedal George Bernard Shaw:
„Náboženstvo začalo tam, kde sa skončila odvaha položiť ďalšiu otázku.“
A táto odvaha bola na dlhé stáročia potlačená, umlčaná a upálená. Aj za aktívneho aj symbolického prispenia Cyrila a Metóda.
„Vierozvestci síce na krátky čas priniesli písmo, ale na tisícročie pochovali slobodu slova.“
„A namiesto osvietenia rozumu priniesli len posvätné temno, mentálnu porobu a zmar.“
– Herakleitos II.
Až keď si toto úprimne priznáme, môžeme sa prestať klaňať pozláteným obrazom falošných ideologických legiend a začať už konečne budovať skutočne slobodnú kultúru, vedu a sekulárnu liberálno-demokratickú spoločnosť.
Nie ako dediči tmárskej otrockej poslušnosti, ale ako osvieteneckí potomkovia slobodného sveta a kritického rozumu.
Odporúčané historické a vedecké publikácie:
1. Prof. Richard Marsina – „Misijné pôsobenie Cyrila a Metoda“
• Jeden z najvýznamnejších slovenských historikov stredoveku. Hoci s rešpektom, jasne poukazuje na nábožensko-politickú dimenziu ich misie.
2. Dušan Kováč – Dejiny Slovenska
• V stručnej a vecnej forme hodnotí ich pôsobenie ako súčasť mocenského zápasu medzi Byzanciou a Rímom, nie ako nejaký “kultúrny zázrak”.
3. Pavel Dvořák – Stopy dávnej minulosti
• Populárno-vedecký, no racionálny autor. Oddeľuje mýty od faktov a ukazuje, že kresťanstvo prišlo s mocenskou ambíciou, nie s osvietením.
4. Peter Ratkoš – Veľká Morava
• Kritický pohľad na realitu vtedajšieho spoločenského a náboženského systému, bez idealizovania Cyrilometodskej misie.
5. František Graus – Slovania, ich dejiny a civilizácia
• Český historik svetového formátu. Ukazuje, ako bola kresťanská misia súčasťou politického podrobenia Slovanov.
