A ešte raz na margo vojny v Gaze a jej údajného slávneho ukončenia.
Nechce sa mi veriť, že by slávny Mossad – jedna z najefektívnejších spravodajských služieb na svete – úplne prehliadol prípravu Hamasu na rozsiahly útok v Izraeli, priamo na ich prahu. Mossad je dlhodobo známy tým, že preniká hlboko do štruktúr nepriateľa a dokáže neutralizovať hrozby ešte predtým, ako sa vôbec dostanú k hraniciam.
A predsa – 7. október 2023 bol jedným z najväčších bezpečnostných debaklov v izraelských dejinách. Hamas zaútočil z viacerých strán, vnikol do izraelských miest, zabil stovky ľudí a uniesol ďalších. Ako to, že Mossad ani armáda nič nevideli?
Cui bono – komu to celé prospelo?
Ak sa na to pozrieme z právnickej optiky, odpoveď na otázku cui bono – komu to celé najviac prospelo a kto z toho nakoniec najviac vyťažil – je vcelku jasná. Veru nie Hamas a Gaza, ktoré čelia prenasledovaniu a masívnemu bombardovaniu a humanitárnej katastrofe. Najväčším víťazom sa stal Benjamin Netanjahu – a sekundárne jeho ideologický spojenec Donald Trump. Čiže dvaja ultrakonzervatívni, klerikálni a protidemokratickí gauneri.
Netanjahu, gauner, zločinec a totalitár, to mal pred útokom Hamasu v Izraeli poriadne nahnuté. Chcel zlikvidovať izraelskú demokraciu cez tzv. súdnu reformu – v praxi oslabiť nezávislosť súdov a podriadiť justíciu vláde. Sekulárna verejná mienka sa proti nemu ostro postavila, v uliciach protestovali státisíce Izraelčanov. Netanjahu bol pod obrovským tlakom a jeho mocenský pád dostával reálne kontúry.
A čo sa stalo? Odrazu prišiel útok Hamasu – ako na zavolanie. Ako povedal izraelský historik Yuval Noah Harari:
„Každý teroristický útok je darom pre tých politikov, ktorí chcú spoločnosť držať v permanentnom strachu.“
Politická zhoda okolností alebo cynický kalkul?
Tu budem trochu konšpirovať. Ak sa pozrieme, ako perfektne celý útok Netanjahuovi zapasoval do jeho mocenských plánov, ťažko sa ubrániť myšlienke, že by to nevyzeralo inak, ani keby si ho sám objednal.
A ak si ho aj sám neobjednal, tak minimálne vedome zabránil, aby bezpečnostné zložky pripravili adekvátne protiopatrenia. Správy izraelských aj amerických médií totiž ukazujú, že varovania existovali – boli ale ignorované alebo odkladané. Foreign Policy upozorňuje, že izraelské služby mali signály o prípravách Hamasu, no nezapadali do ich „modelu“ a preto ich odložili bokom. Reuters píše, že šéf vojenskej spravodajskej služby Aharon Haliva po útoku rezignoval a prevzal zodpovednosť za zlyhanie.
Dokonca existujú dôkazy, že Netanjahuova vláda roky nepriamo podporovala Hamas, aby oslabovala Palestínsku samosprávu. IDA Research dokumentuje, že izraelská politika umožňovala finančné toky Hamasu, aby bol protiváhou umiernenejším Palestínčanom.
Dar z nebies pre Netanjahua
Presné načasovanie útoku bolo pre Netanjahua ako dar z nebies. Zrazu už nebol izolovaný autoritársky ultrakonzervatívny premiér, ktorý bol pod silným tlakom verejnej mienky a demokratických protestov, ale „zachránca národa“ v čase vojny. Namiesto neslávneho pádu sa stal opäť slávnym, nepostrádateľným a neodstrániteľným.
Podobné scenáre sme v histórii už videli:
• Hitler využil podpaľačstvo Reichstagu, aby upevnil svoju moc.
• Putin v roku 1999 použil „tajomné“ výbuchy panelákov, aby odôvodnil vojnu v Čečensku a posilnil vlastnú totalitársku autoritu.
Netanjahu dnes hrá rovnakú hru. A práve preto bude veľmi ťažké ho odstaviť od kormidla, ktoré bude Izrael stále ďalej a viacej viesť od demokracie ku klerikálnej, ultrakonzervatívnej totalite.
Záver: keď strach nahrádza slobodu
Izraelci dnes bojujú na dvoch frontoch: navonok proti Hamasu, ale zvnútra proti demontáži vlastnej demokracie.
Otázka teda znie: bol to len obrovský spravodajský debakel, alebo vedomé politické kalkulovanie? Čo ak sa strach z útoku stal len tou správnou zbraňou, ktorá vrátila Netanjahuovi autoritársku moc späť do jeho rúk?
A práve tu je potrebné položiť si zásadnú otázku: cui bono?
Čo si myslíte vy – bol to Mossad, kto jednoducho na celej čiare zlyhal, alebo Netanjahu vedome nechal veciam voľný priebeh, pretože mu to politicky hralo do karát?
