V čase, keď sa opäť intenzívne diskutuje o hodnotách, ktoré tvoria základ západnej civilizácie, prichádzajú z niektorých strán možno aj dobre mienené, no historicky problematické interpretácie. Jednou z nich je názor, že empatia – ako základ moderného humanizmu a liberálnej demokracie – má svoj pôvod v kresťanstve. Znie to celkom zmierlivo a zároveň povzbudivo, ak by sa takto elegantne dalo premostiť od Krista k humanizmu sociálnemu štátu a liberálnej demokracií. Ale nedá. V skutočnosti je to veľmi nepresný a zavádzajúci výklad dejín.
V nedávnom texte “Spoznáte ich podľa krutosti” od Martina M. Šimečku čítame:
„Empatia (…) má svoj pôvod v kresťanstve, ktoré sa v sekulárnej forme premietlo do humanizmu. Z neho potom po vojne vyrástol v západnej Európe sociálny štát a liberálna demokracia.“
Táto veta spája tri základné fenomény – empatiu, kresťanstvo a modernú demokraciu – do jedného plynulého civilizačného príbehu. No práve táto kontinuita je mýtus.
1. Empatia je staršia ako Biblia
Empatia nie je produktom kresťanskej viery. Je to evolučne starobylý mechanizmus, vďaka ktorému dokázali prežiť nielen ľudia, ale aj mnohé iné sociálne druhy. Výskumy neurovedy a evolučnej etiky ukazujú, že základy morálneho cítenia sú prítomné aj u primátov, vlkov, slonov či delfínov.
„Morálne cítenie a empatia vznikli ako produkt kooperácie v skupinách, dávno pred vznikom civilizácie.“
– Frans de Waal, primatológ
Je preto anachronické tvrdiť, že empatia „vznikla“ v kresťanstve. Kresťanstvo ju môže duchovne rámcovať, ale nedalo jej vznik. Je to prirodzený ľudský potenciál, nie dar konkrétneho náboženstva.
2. Humanizmus nepochádza z viery, ale z návratu k rozumu
Myšlienka, že humanizmus je „sekulárnou formou kresťanstva“, je historicky neudržateľná. Humanizmus, ako ho poznáme z renesancie a osvietenstva, je vedomý návrat k antickému ideálu človeka – k jeho autonómii, rozumu a schopnosti pochybovať. Nie k poslušnosti a viere vo vyššiu autoritu.
Voltaire, Diderot, Rousseau, Kant, Hume – to sú mená, ktoré stáli pri zrode moderného humanizmu. Ich myslenie vzniklo v kritickom konflikte s cirkevnou doktrínou, nie ako jej pokračovanie.
„Humanizmus je antitézou viery v dedičný hriech a poslušnosť voči autorite. Oslobodzuje človeka – nie ho podmaňuje.“
– Umberto Eco
Západná civilizácia nezačala rásť, keď bola pod autoritou cirkvi, ale až keď sa od nej postupne oslobodzovala – najprv filozoficky, morálne, ideologicky a nakoniec aj politicky.
3. Kresťanstvo ako historická brzda empatie
Ak je empatia základom ľudskosti, potom by sme mali skúmať, či bola v dejinách aj systémovo podporovaná. Tu kresťanstvo ako inštitúcia zlyháva:
• Inkvizície, križiacke výpravy, upaľovanie “čarodejníc”, prenasledovanie vedcov, heretikov, reformátorov…
• Tisícročné akceptovanie otroctva a to na základe jasných božích príkazov: „Otroci, poslúchajte pozemských pánov s bázňou a chvením z úprimného srdca ako Krista.“ (Ef. 6, 5)1.
• Náboženské vojny, pogromy, xenofóbia, intolerancia voči iným vieram
• Odpor k rovnosti pohlaví, k vede, ku otvorenej a konštruktívnej kritike autority
Empatia v dejinách kresťanstva existovala – ale skôr len ako výnimka. Bola to osobná odvaha jednotlivcov prekročiť dogmu, nie výsledok učenia cirkvi. Tzv. kresťanská láska k blížnemu bola často selektívna: platila pre poslušných členov komunity, nie pre „pohanov“, „čarodejnice“ či „neveriacich v toho správneho boha”.
Ak je dnes empatia univerzálna – teda aj pre ženy, homosexuálov, moslimov, židov či ateistov – je to výsledok sekulárneho rozšírenia ľudských práv, nie evanjelickej tradície.
4. Demokracia sa mohla narodiť až po sekularizácii
Moderná demokracia nestojí na dogme, ale na:
• rovnosti všetkých pred zákonom (nie pred Bohom),
• slobode prejavu a svedomia,
• racionalite a kritickom myslení,
• nezávislosti štátnej moci od náboženskej viery.
Toto rozhodne nie je kresťanská schéma sveta.
Je to výsledok politického a filozofického zápasu so stredovekou autoritou cirkvi. Zápasu, ktorý prebiehal stovky rokov.
„Ak človek dokáže rozpoznať dobro len cez náboženstvo, potom nie je etický, ale len poslušný.“
– Albert Einstein
5. Záver: Nie vďaka, ale napriek
Empatia, humanizmus a demokracia sú civilizačné úspechy ľudskej racionality a etického vývoja, nie priameho dedičstva jedného náboženstva a jedného iracionálneho boha.
Môžeme v nich nájsť inšpiráciu aj pre veriacich – no tváriť sa, že bez kresťanstva by sme nemali súcit, slobodu, sociálny štát a liberálnu demokraciu je prekrúcanie dejín.
Západná civilizácia a jej humanistická empatia a morálka nie sú pokračovaním kazateľne – sú návratom k Európskym koreňom — antickej agore.
Dnes tu máme humanizmus, sociálny, právny, sekulárny, liberálno-demokratický štát nie vďaka Kristovi a jeho cirkvy, ale vďaka Sókratovi, Epiktétovi, Montaignemu, Kantovi a stovkám ďalších, ktorí sa odvážili pýtať a kriticky vystúpiť proti iracionálnej náboženskej dogme.
