Mnohí sme si naivne mysleli, že imperializmus skapal v troskách 2. svetovej vojny, alebo aspoň po skončení tej studenej. Že sme konečne vstúpili do éry mieru, rovnosti národov, slobodnej výmeny ideí a win-win spolupráce. Ale veru nie – imperializmus neskapal. Zmenil len svoju podobu.
Kým v 2. svetovej vojne útočil tankami a Goebbelsovou propagandou, dnes útočí cez ultrakonzervatívnu a klerikálnu ideológiu, slepú vieru v neomylnú autoritu a svojím nárokom na „jedinú nespochybniteľnú pravdu“. Západ už nebojuje s Hitlerom, ani Stalinom, ale s imperialistickými konzervami - Putinom, Trumpom, Orbánom – a ich domácimi imitátormi, akým je dnes aj bir-kom Fico, ktorí znovu objavili silu náboženstva ako nástroja na ovládanie más a účinného ospravedlňovania mocenského útlaku.
„Európsky imperializmus a európske kresťanstvo boli dvojčatá. Je ťažké povedať, či vlajka nasledovala kríž alebo kríž nasledoval vlajku.“
— Ram Swarup
Náboženský imperializmus priamo vyplýva z evanjelikálnej podstaty Biblie. V Biblii sa okrem iného píše: „...z neba sa zjaví Pán Ježiš s anjelmi svojej moci, aby v ohnivom plameni potrestal tých, čo nepoznajú Boha, aj tých, čo odporujú evanjeliu nášho Pána Ježiša.“ (2 Sol). Tento biblický imperialistický model vždy existoval – aj keď sa často skrýval za monarchov, diktátorov či rôzne konzervatívne figúrky moci. Ježiš síce prevažne hovoril o duchovnom kráľovstve, ale svätá cirkev sa od začiatku snažila exportovať “svätú pravdu” mečom, ohňom aj Kristovým krížom už tu na zemi. Od krížových výprav cez inkvizíciu až po náboženské konflikty – cieľom bolo vždy podriadiť svet jedinému náboženskému poriadku. Veď neplatí dodnes fakt, že každý poriadny kresťan, moslim či žid nebude skutočne spokojný, pokiaľ aj ten posledný “pohan” nepadne pred tým jeho vyvoleným bohom na kolená?
Dnes to pokračuje inými prostriedkami.
Už ako konzervatívec Putin prehlásil: „Rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia.“ A intenzívne a opakovane požadoval, aby sa NATO stiahlo z východnej a strednej Európy.“
Klerikálni Slováci zase snívajú svoj vlhký sen o teokratickom štáte à la Tisova totalita. Maďari púšťajú v televízii štátnu hymnu so zobrazovaním slovenského územia ako súčasti Veľkého Uhorska. Ultra-konzervatívec Orbán nosí šály s mapami historickej iredenty ako keby už išlo o súčasnú realitu.
A republikánsky konzervatívny MAGA Trump? Vyhráža sa anektáciou Grónska, Kanady, Panamského prieplavu. A vedie agresívnu protekcionistickú obchodnú vojnu so svojimi susedmi a spojencami a zároveň vydiera Ukrajinu ako nejaký feudálny dobyvateľ spred 300 rokov, ktorého zaujíma iba koristnícke ovládnutie prírodných zdrojov, nie nejaká sloboda či demokratické hodnoty, za ktoré sa na Ukrajine dodnes zomiera. Konzervatívny Trump opustil win-win spoluprácu Západu a opäť nasadil feudálnu koristnícku logiku: “všetko uzurpovať len pre seba”.
Konzervatívny Putler spolu s klerikálnym Kirilom otvorene ideologicky aj vojensky útočia voči demokratickej Ukrajine a hybridne voči celej liberálno-demokratickej EÚ. Svätý otec Kiril veselo požehnáva smrtiace zbrane aj ruSSkých zabijákov.
Orbán volá po revízii hraníc, iliberálnej kresťanskej “demokracií” a svetové cirkvi opäť dostali veľkú slinu diktovať a vnucovať náboženstvo do štátnych sekulárnych zákonov, do sekulárnych školských osnov a náboženskú dogmatickú morálku všetkým občanom ako povinnú štátnu normu.
„Spoločnosť nemôže existovať, pokiaľ nie je niekde umiestnená kontrolná moc nad zvôľou a apetítom, a čím menej jej je vo vnútri, tým viac jej musí byť zvonka.“
— Edmund Burke
Tento výrok reflektuje konzervatívne presvedčenie o potrebe silnej autority a kontroly a priamo súvisí s kritikou klerikálnych snáh o autoritárske ovládanie spoločnosti.
My všetci sme dnes v imperialistickej “svätej” vojne. Nielen v tej viditeľnej, so zbraňami a vraždením, ktorá zúri priamo u našich demokratických susedov, ale aj v tej dezinformačnej, propagandistickej - hybridnej - ruskej, maďarskej, trumpovskej, klerikálnej.
Táto vojna, rozpútaná konzervami a klerikálmi, je dnes bojom o to, či si tu budeme ďalej ctiť objektívnu pravdu, individuálnu slobodu, elementárnu racionalitu a sekulárnu liberálnu demokraciu, alebo naopak autoritársku teokraciu a iracionálne, archaické a antihumánne dogmy ako v Rusku. Kto toto nevidí, tak buď nechce, alebo nemôže vidieť kvôli svojej silnej kognitívnej disonancii a konfirmačnému skresleniu.
Od Kremľa po slovenské katedrály, od ultrakonzervatívnych Fox News po Orbánom totálne podriadené a ideologicky “sprivatizované” médiá, prebieha systematický útok na sekulárne hodnoty, vedecké poznanie a osvietenecké dedičstvo. A jedným z najtvrdších frontov tejto vojny je konflikt medzi racionálnou vedou a iracionálnou dogmou – medzi svetlom kritickej racionality a tmou slepej poslušnosti.
Imperializmus bol a stále je poháňaný jednotlivcami, túžiacimi po neobmedzenej a bohom požehnanej moci, je vždy iba o autokratických, ideologických a osobných ambíciách autoritárskych lídrov ako Putin, Trump, Orbán…
„Za všetkým imperializmom je nakoniec imperialistický jednotlivec, rovnako ako za všetkým mierom je nakoniec mierumilovný jednotlivec.“
— Irving Babbitt
Nie, nejde tu dnes len o nejakú akademickú ideologickú debatu. Ide tu predovšetkým o moc a našu budúcnosť. O to, kto bude určovať normy spoločnosti, písať zákony, ovplyvňovať mysle malých detí. A tu sa ukazuje, prečo syntéza medzi vedou a náboženskou dogmou nie je možná: 
1. Veda sa vyvíja. Dogma zakazuje vývoj.
Veda žije z pochybnosti. Dogma žije zo strachu a z viny z “hriešnych pochybnosti”.
2. Veda vychádza z dôkazov. Dogma z neomylnej dogmatickej autority.
Vedecký argument sa overuje faktami. Náboženský sa opiera o “neomylnosť”. Diskusia sa stáva nežiadúcim kacírstvom.
3. Veda oslobodzuje. Dogma podriaďuje.
Vedecké poznanie dáva človeku slobodu konať. Dogmatická “pravda” natvrdo určuje, čo je “správne” – bez ohľadu na súčasné racionálne poznanie.
A preto cirkev ako inštitúcia nikdy nevzdá svoj imperiálny mocenský boj proti sekulárnej liberálnej demokracii a to všetkými možnými cestami. Aj cez výhradne existujúce konzervatívne a klerikálne dezinformácie. Nie preto, že by boli veriaci svojim osobnostným vybavením nejako vyslovene zlí a neprajní ludia, ale preto, že autoritatívny charakter náboženstva je nezlučiteľný so svetonázorovou pluralitou , individuálnou slobodou a racionálnym kritickým myslením.
Aj tá najjemnejšia verzia kresťanstva stále verí iba v jednu jedinú pravdu, jediné spasenie, jediný “správny” spôsob života. A sekulárna spoločnosť, ktorá hovorí „každý má právo na svoj svetonázor“, je pre takýto dogmatický pohľad vždy akútnou hrozbou.
Preto cirkev – akokoľvek zreformovaná – vždy sa bude minimálne latentne nachádzať vo svojej svätej vojne s modernou slobodou myslenia.
A práve preto je dôležité zdôrazniť, že k ideologickému zmiereniu medzi sekulárnymi liberálmi a klerikálnymi autoritármi nikdy už z princípu nemôže dôjsť – už len preto, že klerikáli si takéto “zmierenie” predstavujú iba ako jednostrannú liberálnu kapituláciu.
Oni neponúkajú dialóg. Oni žiadajú mlčanie. O zmierení hovoria len vtedy, keď liberáli prestanú s racionálnou kritikou, potlačia svoje kritické myslenie a prestanú spochybňovať dogmy. Ich predstava “mieru” je svet, kde sekulárny človek drží hubu a krok, zatiaľ čo náboženstvo získava späť svoje despotické výsostné postavenie nad morálkou, zákonom aj verejným priestorom.
Ale to nie je žiadne zmierenie. To je liberálna, osvietenecká aj demokratická kapitulácia.
A takáto kapitulácia pred dogmatickou autoritou, ktorá nepripúšťa kritiku, nie je veru žiadny mier – je to len začiatok zlovestného ticha. Ticha pred teokratickou imperialistickou búrkou, ktorá si vezme späť základné ľudské práva, za ktoré sme tu bojovali celé generácie.
Otázka, ktorá dnes trčí ako neodvrátiteľný fakt: Kto tu dnes to celé imperialistické besnenie opätovne rozpútal? Aké sú ich ideologické pohnútky?
Odpoveď je čoraz jasnejšia: veru nie sekulárni liberálni demokrati, ktorí hája slobodu pre všetkých. Ale konzervatívne a klerikálne sily, ktoré chcú slobodu iba pre seba a “svojich ľudí” – a všetkých ostatných plánujú zavrieť do morálneho skleníka, kde budú môcť dýchať len nimi “ideologicky prefiltrovaný vzduch”.
Toto je imperialistická “kultúrna”, no na Ukrajine už aj “horúca” vojna, ktorú sme si my, osvietenci a sekulárni liberálni demokrati, nevybrali – a ktorej sa už dnes nedá nijako vyhnúť bez našej kapitulácie.
Nie všetky vojny sa vedú zbraňami. Niektoré sa vedú konzervatívnou dezinformačnou propagandou, fanatickými kázňami, detskými katechétmi, náboženskými školami, náboženskými zákonmi, dogmatickými rámcami, náboženskými symbolmi a modlitbami vo verejnom priestore.
A kto sa dnes ešte stále oportunisticky zdráha otvorene bojovať za racionalitu, slobodu a sekulárnu liberálnu demokraciu, musí počítať s tým, že tieto ťažko vybojované základné ľudské a občianske práva, slobody a humanistické hodnoty čoskoro opäť stratí.
