Mnohí sme si naivne mysleli, že imperializmus zomrel v troskách 2. svetovej vojny, alebo aspoň po skončení tej studenej vojny. Že sme konečne vstúpili do éry mieru, rovnosti národov, slobodnej výmeny ideí a win win spolupráce. Ale veru nie – imperializmus nezomrel. Zmenil len svoju podobu.
Kým v 2. svetovej vojne útočil tankami, dnes útočí cez ultrakonzervatívnu a klerikálnu ideológiu, slepú vieru v neomylnú autoritu a svojím nárokom na „jedinú nespochybniteľnú pravdu“. Západ už nebojuje s Hitlerom, ani Stalinom, ale s imperialistickými konzervami - Putinom, Trumpom, Orbánom – a ich domácimi imitátormi, akým je dnes aj Fico, ktorí znovu objavili silu náboženstva ako nástroja na ovládanie más a účinného ospravedlňovania mocenského útlaku.
„Európsky imperializmus a európske kresťanstvo boli dvojčatá. Je ťažké povedať, či vlajka nasledovala kríž alebo kríž nasledoval vlajku.“
— Ram Swarup
Náboženský imperializmus priamo vyplýva z evanjelikálnej podstaty Biblie. Tento model vždy existoval – aj keď sa často skrýval za monarchov, diktátorov či rôzne konzervatívne figúrky moci. Ježiš síce hovoril o duchovnom kráľovstve, ale cirkev sa od začiatku snažila exportovať “pravdu” mečom, ohňom aj Kristovým krížom. Od krížových výprav cez inkvizíciu až po náboženské konflikty – cieľom bolo vždy podriadiť svet jedinému náboženskému poriadku.
Dnes to pokračuje inými prostriedkami.
Putin prehlásil: „Rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia.“ A intenzívne a opätovne požadoval, aby sa NATO stiahlo z východnej a strednej Európy.“
Klerikálni Slováci zase snívajú svoj vlhký sen o teokratickom štáte à la Tisova totalita. Maďari púšťajú v televízii štátnu hymnu so zobrazovaním slovenského územia ako súčasti Veľkého Uhorska. Orbán nosí šály s mapami historickej iredenty ako keby išlo o súčasnú realitu.
A republikánsky Trump? Ten vedie agresívnu protekcionistickú obchodnú vojnu so svojimi spojencami a zároveň vydiera Ukrajinu ako nejaký feudálny dobyvateľ spred 300 rokov, ktorého zaujíma iba koristnícke ovládnutie prírodných zdrojov, nie nejaká sloboda či demokratické hodnoty. Trump opustil win-win spoluprácu Západu a opäť nasadil feudálnu koristnícku logiku “všetko pre seba”.
Putin s Kirilom otvorene ideologicky aj vojensky útočia voči demokratickej Ukrajine a hybridne voči celej liberálno-demokratickej EÚ, Orbán volá po revízii hraníc a cirkvi zase chcú znovu diktovať a vnucovať štátne zákony, školské osnovy a náboženskú dogmatickú morálku.
„Spoločnosť nemôže existovať, pokiaľ nie je niekde umiestnená kontrolná moc nad vôľou a apetítom, a čím menej jej je vo vnútri, tým viac jej musí byť zvonka.“
— Edmund Burke
Tento výrok reflektuje konzervatívne presvedčenie o potrebe autority a kontroly a priamo súvisí s kritikou klerikálnych snáh o autoritárske ovládanie spoločnosti.
My všetci sme vo vojne. Nie len tej viditeľnej, so zbraňami – aj keď aj tá “horúca” zúri priamo u našich susedov.
Táto vojna, rozpútaná konzervami a klerikálmi, je dnes bojom o to, či si tu budeme ďalej ctiť objektívnu pravdu, individuálnu slobodu, racionalitu a sekulárnu liberálnu demokraciu, alebo autoritársku teokraciu a iracionálne archaické dogmy. Kto toto nevidí, tak buď nechce, alebo nemôže kvôli svojej silnej kognitívnej disonancii.
Od Kremľa po slovenské katedrály, od ultrakonzervatívnych Fox News po Orbánom totálne podriadené a ideologicky “sprivatizované” médiá, prebieha systematický útok na sekulárne hodnoty, vedecké poznanie a osvietenecké dedičstvo. A jedným z najtvrdších frontov tejto vojny je konflikt medzi racionálnou vedou a iracionálnou dogmou – medzi svetlom kritickej racionality a tmou slepej poslušnosti.
Imperializmus je vždy poháňaný jednotlivcami, túžiacimi po neobmedzenej a najlepšie aj bohom požehnanej moci, je vždy len o autokratických, ideologických a osobných ambíciách autoritárskych lídrov ako Putin, Trump a Orbán…
„Za všetkým imperializmom je nakoniec imperialistický jednotlivec, rovnako ako za všetkým mierom je nakoniec mierumilovný jednotlivec.“
— Irving Babbitt
Nie, nejde tu dnes len o nejakú akademickú ideologickú diskusiu. Ide tu predovšetkým o moc. O to, kto bude určovať normy spoločnosti, písať zákony, ovplyvňovať mysle detí. A tu sa ukazuje, prečo syntéza medzi vedou a náboženskou dogmou nie je možná: 
1. Veda sa vyvíja. Dogma zakazuje vývoj.
Veda žije z pochybnosti. Dogma žije zo strachu a z viny z “hriešnych pochybnosti”.
2. Veda vychádza z dôkazov. Dogma z neomylnej dogmatickej autority.
Vedecký argument sa overuje faktami. Náboženský sa opiera o “neomylnosť”. Diskusia sa stáva nežiadúcim kacírstvom.
3. Veda oslobodzuje. Dogma podriaďuje.
Vedecké poznanie dáva človeku slobodu konať. Dogmatická “pravda” určuje, čo je “správne” – bez ohľadu na súčasné racionálne poznanie.
A preto cirkev ako inštitúcia nikdy nevzdá svoj imperiálny mocenský boj proti sekulárnej liberálnej demokracii a to všetkými cestami. Aj cez výhradne existujúce konzervatívne a klerikálne dezinformácie. Nie preto, že by boli veriaci svojim osobnostným vybavením nejako vyslovene zlí ludia, ale preto, že autoritatívny charakter náboženstva je nezlučiteľný s pluralitou svetonázorov, individuálnou slobodou a kritickým myslením.
Aj tá najjemnejšia verzia kresťanstva stále verí v jednu jedinú pravdu, jediné spasenie, jediný “správny” spôsob života. A sekulárna spoločnosť, ktorá hovorí „každý má právo na svoj svetonázor“, je pre takýto pohľad akútnou hrozbou.
Preto cirkev – akokoľvek zreformovaná – vždy bude minimálne latentne vo svojej svätej vojne s modernou slobodou myslenia.
A práve preto je dôležité zdôrazniť, že k ideologickému zmiereniu medzi sekulárnymi liberálmi a klerikálnymi autoritármi nikdy už z princípu nemôže dôjsť – už len preto, že klerikáli si takéto “zmierenie” predstavujú ako jednostrannú liberálnu kapituláciu.
Oni neponúkajú dialóg. Oni žiadajú mlčanie. O zmierení hovoria len vtedy, keď liberáli prestanú s racionálnou kritikou, potlačia svoje kritické myslenie a prestanú spochybňovať dogmy. Ich predstava “mieru” je svet, kde sekulárny človek drží hubu a krok, zatiaľ čo náboženstvo získa späť svoje despotické výsostné postavenie nad morálkou, zákonom aj verejným priestorom.
Ale to nie je zmierenie. To je liberálna, osvietenecká aj demokratická kapitulácia.
A takáto kapitulácia pred dogmatickou autoritou, ktorá nepripúšťa kritiku, nie je veru žiadny mier – je to len začiatok zlovestného ticha. Ticha pred teokratickou imperialistickou búrkou, ktorá si vezme späť základné ľudské práva, za ktoré sme tu bojovali celé generácie.
Otázka, ktorá dnes trčí ako neodvrátiteľný fakt: Kto tu dnes to celé imperialistické besnenie opätovne rozpútal? Aké sú ich ideologické pohnútky?
Odpoveď je čoraz jasnejšia: nie sekulárni liberálni demokrati, ktorí hája slobodu pre všetkých. Ale konzervatívne a klerikálne sily, ktoré chcú slobodu iba pre seba a “svojich ľudí” – a všetkých ostatných plánujú zavrieť do morálneho skleníka, kde budú dýchať len nimi “prefiltrovaný vzduch”.
Toto je “kultúrna” vojna, ktorú sme si dnes, my osvietenci a liberálni demokrati, nevybrali – ale ktorej sa už dnes bez našej kapitulácie jednoducho nedá vyhnúť.
Nie všetky vojny sa vedú zbraňami. Niektoré sa vedú dezinformačnou propagandou, fanatickými kázňami, detskými katechétmi, náboženskými školami, náboženskými zákonmi, dogmatickými rámcami, náboženskými symbolmi a modlitbami vo verejnom priestore.
A kto dnes oportunisticky nechce bojovať za racionalitu, slobodu a sekulárnu liberálnu demokraciu, ten ich čoskoro aj opäť stratí.
