Kresťania sa vedia presvedčivo tváriť štýlom: ja nič, ja muzikant. Ja som iba pokojný, neškodný, umiernený, “slniečkársky veriaci“.
Ja nič, ja muzikant. Veď ja len chodím zavše do kostolíka a „komunistu“ Fica som nevolil. (Aj keď teraz im už voliť “neokonzervu” Fica vlastne ani nič ideologicky nebráni.)
Ale kým sa svet zaoberá exponovanými extrémistami, oni medzitým pomaličky a potichúčky trovia studne našej demokracie.
Nie hysterickými výkrikmi, nie bombami v mešitách a synagógach, ale každodenným rituálom dogmatickej poslušnosti.
Kúsok po kúsku. Nenápadne.
Nie priamym útokom, ale zdanlivo nevinným gestom:
– zapísať deti na povinné náboženstvo,
– zdieľať antiliberálny „hodnotový status“ o ochrane a presadzovaní „náboženských tradícií a rodiny“,
– voliť „kresťanského dogmatického konzervatívca“,
– tolerovať nenávisť, ak je kázaná s krížom v ruke.
Troviť hlavy vlastných detí dogmatickou indoktrináciou, a to často ešte skôr, než sa tieto vôbec naučia rozoznávať rozprávky od reality.
A takto z nich dokola, generáciu za generáciou, vyrábať len zakríknuté, poslušné ovce, neschopné samostatného racionálneho analytického uvažovania a kritického myslenia.
Často hlasujú za politických obchodníkov s vierou, ktorí majú Boha ako nálepku na billboarde.
Nalievajú svoj indoktrinovaný, dogmatický jed do sociálnych sietí – zdanlivo kultivovane, ale s rovnakým účinkom ako aj ich vzory z kostolov – títo intolerantní kazatelia božej nenávisti.
A potom povedia: „My nič. My len chceme chrániť ‚tradičnú rodinu‘ a ‚náboženskú morálku‘.“
Sú to väčšinou naoko slušní, tichí, pracujúci ľudkovia.
Nikto by o nich nepovedal, že môžu byť nejako nebezpeční.
Ale práve preto sú.
Pretože ideológia sa nešíri len kričaním. Ideológia sa šíri aj tichou toleranciou zla.
Sú to takí nenápadní sérioví vrahovia sekulárnej liberálnej demokracie.
Nie ako teroristi. Ale ako služobníci autoritárskeho zla, ako ten úradníček Eichmann alebo pánko farárko Tiso, ktorí síce nikoho vlastnoručne nezabili – len robili, čo im bolo nakázané z „hora“ a napokon aj čo sa im zdalo „správne“.
A práve preto sú všetci títo tichí služobníčkovia autoritárskeho dogmatického zla takí desiví!
Lebo takéto zlo sa často tvári ako „len obyčajné plnenie povinnosti“ – a samozrejme hlavne tých ideologických a náboženských.
Tiso, Tuka, členovia Hlinkovej gardy a všetci tí „správni slovenskí katolíci a arizátori“ by o tom vedeli svoje porozprávať.
A keď sa opäť stane základnou povinnosťou ľudí „brániť Boha“, nezostane tu už miesto pre skutočnú pravdu a slobodu. A ani pre sekulárnu liberálnu demokraciu.
A ak sa katolíci skutočne opäť chopia neobmedzenej moci, tak tu opäť nezostane miesto ani pre Židov, ani pre príslušníkov iných náboženstiev a kresťanských denominácií, a samozrejme ani pre neveriacich liberálov.
To nám naše nedávne dejiny klérofašistického slovenského štátu dnes potvrdzujú úplne jasne.
Katolícka cirkev a ani autoritárska Biblia sa od tých klérofašistických čias nezmenila – tak prečo by sa mali zmeniť k lepšiemu jej slepo veriace ovečky?
P.S. Kde majú vlastne veriaci ľudia načerpať tú skutočne čistú, nezištnú a bezpodmienečnú lásku?
Veriaci často hovoria, že „Boh je láska“, ale pozor táto láska je v drvivej väčšine viazaná na podmienky:
• „Ak budete poslúchať…“
• „Milujte svojich bratov v Kristovi…“
• „Odpustí tým, ktorí odpustia…“
• „Zachová prikázania…“
• „Kto verí, bude spasený…“
Len malé zlomky Biblie – 1 až 3 % – hovoria o láske alebo milosrdenstve bez výmeny za niečo, bez prejavu lojality, bez zbožnej poslušnosti.
To je dôležité vedieť, najmä keď niekto používa Bibliu ako morálny základ spoločnosti.
Pretože ak je najvyššie dobro podmienené slepou vierou a poslušnosťou, potom nejde o lásku – ale o ideologickú verziu obchodnej zmluvy.
