Klerikálna posadnutosť sexom: Božie stvorenie alebo ideologická diagnóza?
Existuje mnoho typov závislostí. Niektoré sú fyzické, iné psychologické. Ale jedna zvláštna forma závislosti sa ukrýva v rúchu bohabojnosti – klerikálna posadnutosť pohlavnými orgánmi a sexualitou. A nejde o karikatúru, ale o závažný spoločenský problém, ktorý deformuje zákony, školstvo, zdravotníctvo a medziľudské vzťahy. Je to ideologická obsesia, ktorá nemá nič spoločné s osobnou vierou v Boha – a všetko spoločné s túžbou po autoritárskej kontrole.
Prečo sú klerikáli posadnutí pohlavím a sexom?
Pretože kontrolovať sexualitu znamená kontrolovať človeka. Už starovekí cirkevní otcovia vedeli, že vina za telesné túžby je najlacnejší bič na ovládanie más. Svätý Augustín – patrón potlačenej sexuality – považoval sexuálnu túžbu za následok dedičného hriechu. V jeho stopách kráčali celé storočia kazateľov a inkvizítorov, ktorí vyhlasovali, že rozkoš je diablov darček a žena nástroj pokušenia.
Citát Augustína z diela De bono coniugali:
„Sexuálna rozkoš je hanebná. Keby sa ľudia mohli množiť bez nej, svet by bol bez hriechu.“
Tak vznikla neurotická konštrukcia sveta, kde každé pohlavie, každá túžba, každé telo musí byť pod dozorom – duchovným, ideologickým aj politickým.
Prečo stvoril Boh sexuálnu rozkoš, keď ju vzápätí vyhlásil za hriech?
Z biblickej perspektívy ide o tragický paradox. Stvoriteľ údajne stvoril človeka „na svoj obraz“ – so všetkými biologickými funkciami a túžbami. No hneď v prvej knihe sa objavuje prvý zákaz:
„…nezješ z neho, lebo v deň, keď z neho zješ, určite zomrieš.“ (Gn 2:17)
A keď človek poruší tento zákaz, príde hanba – a s ňou aj prekliatie sexuality. Adam a Eva sa po poznaní oblečú – nie preto, že by sa zmenili, ale preto, že sa naučili hanbiť za to, kým vlastne sú.
Odvtedy vedie kresťanská tradícia kultúrnu vojnu proti telu. Ako to výstižne popísal filozof Michel Foucault:
„Kresťanská civilizácia je jedinou v dejinách, ktorá premenila sexualitu na objekt nekonečného výsluchu.“
Prečo Boh „stvoril“ klitoris? A prečo to kňazi nevedia spracovať?
Z biologického hľadiska je ženský orgazmus nepotrebný pre reprodukciu. Prečo ho teda Boh „stvoril“, ak nie pre radosť, blízkosť a vzájomné potešenie? Nie je to omyl, ale dôkaz, že sexualita a rozkoš je prirodzenou súčasťou ľudskosti.
A predsa je to práve táto radosť, ktorú klerikáli najviac nenávidia. Nie preto, že by bola „zlá“, ale preto, že je mimo ich kontroly. Sexualita zbavená strachu je autonómna. A autonómia znamená, že človek nepotrebuje kazateľa, ktorý mu káže, ako má rozmýšľať, čo cítiť a ako žiť.
Pohlavie ako ideologické bojisko
Každý klerikálny fundamentalista dnes bojuje proti „gender ideológii“, nie preto, že by jej odborne rozumel – ale preto, že veľmi dobre chápe, čo to pre jeho dogmatickú ideológiu znamená. Sloboda sexuálnej identifikácie podkopáva klerikálny dogmatický poriadok sveta. Ak už neexistuje len „muž“ a „žena“, ale aj nejaký medzipriestor, rozpadá sa ich dogmatický systém poslušnosti, subordinácie a predurčených rolí.
Sexualita tak nie je objektom pastoračnej starostlivosti, ale nástrojom dogmatickej disciplinácie spoločnosti. A čím viacej sa spoločnosť stáva slobodnejšia, tým viac sa fundamentalisti snažia sexualitu zredukovať na dogmatický rozkaz a zákaz.
Sexualita ako kľúč k ľudskej dôstojnosti
Skutočne slobodný človek je ten, ktorý pozná a prijíma svoju sexualitu bez hanby a ideologickej manipulácie. Preto klerikáli tak urputne bojujú proti sexuálnej osvete, vede, ľudsko-právnej terminológii aj psychológii. Preto potrebujú zákony, ktoré striktne „definujú pohlavie“. Lebo bez represie by stratili svoju moc.
Filozof Bertrand Russell to zhrnul presne:
„Zámer potláčania sexu nie je o cnosti – ale o kontrole.“
A ako povedal český teológ Tomáš Halík:
„Cirkev sa prepadla do morálneho autizmu, keď stotožnila morálku s panenskou blanou.“
Záver: Nejde o pohlavie. Ide o slobodu.
Keď niekto navrhuje, aby ústava SR obsahovala „definíciu biologického pohlavia“, nejde o biológiu. Ide o dogmatickú ideológiu, neobmedzenú moc a náboženskú vojnu. A tí, ktorí to presadzujú, nie sú lekári, psychológovia ani žiadny odborníci – sú to politickí kazatelia, ktorí chcú diktovať, ako má vyzerať ľudská identita a sexualita.
Ale príroda nie je binárna. Realita nie je dogma. A ľudská dôstojnosť sa nemeria podľa toho, čo máme medzi nohami – ale podľa toho, ako dokážeme rešpektovať iných v ich odlišnosti.
A napokon – keď sa pýtame, prečo Boh stvoril orgazmus, možno by sme sa mali radšej pýtať:
Prečo toľkí boží „služobníci a bojovníci“ tak nenávidia to, čo nazývajú tak vznešene: počatím, alebo stvorením?
