V dejinách ľudstva neexistuje nič, čo by napáchalo viac zla než ideologický a náboženský extrémizmus.
Vojny, terorizmus, genocídy, pogromy, inkvizície, krvavé totality – za všetkým nestálo „zlo v podobe nejakého morálneho chaosu“, ale zlo ako premyslený systém, ktorý mal svoju vieru, ideológiu, vodcu, vyššie poslanie.
A samozrejme pevné presvedčenie, že pravda je len jedna, večná a len tá naša – a všetko, čo jej odporuje, treba nekompromisne zničiť.
Práve preto je kolektívne zdieľaný extrémizmus najväčším nepriateľom každej civilizácie.
A práve preto liberálny humanizmus – založený na úcte k jednotlivcovi, rozumu a slobode – je jeho najväčším protipólom.
Zlo konané v mene „dobra“
Najnebezpečnejšie zlo nie je to, ktoré vie, že je zlé.
Najnebezpečnejšie je zlo, ktoré je presvedčené, že koná dobro.
Ktoré masovo vraždí, upaľuje, vešia, troví jedovatým plynom a vyvlastňuje s úsmevom a dobrým pocitom morálnej nadradenosti.
Práve pre toto vznikli:
• krížové výpravy v mene viery,
• džihád v mene posvätného zákona,
• inkvizícia v mene duchovnej čistoty,
• gulagy a komunistické čistky v mene pokrivenej rovnosti,
• holokaust v mene rasovej ideológie,
• etnické čistky (Rwanda 1994…)
Za každým masakrom, genocídou či krvavou diktatúrou stáli kolektivistcké ideológie alebo kolektivistické náboženstvá, ktoré vymazali individuálne svedomie v prospech spoločného kolektívneho ideologického programu.
Deindividualizácia: keď človek prestane byť človekom
Extrémizmus nefunguje bez toho, aby v prvom rade zrušil individualitu človeka ako samostatne mysliacu bytosť.
Z jednotlivca sa tak stane „náš brat vo svätej vojne“, „spolubojovník viery“, „ten rasovo čistý kamerad“, „ten správny súdruh“ – alebo naopak „nepriateľ ľudu, alebo národa”, “diabolský heretik“, „liberálny fašista“…
Psychológia tento proces nazýva deindividualizácia – strata vlastného morálneho úsudku v mene a v prospech nejakej skupiny.
Po nej nasleduje označenie nepriateľa a jeho dehumanizácia – ten už potom prestáva byť človekom, stane sa len problémom, ktorý je potrebné odstrániť.
Ako napísala Hannah Arendtová:
„Najväčšie zlo sa často pácha bez nenávisti – jednoducho z poslušnosti, z povinnosti, z bezmyšlienkovitého nasledovania systému.“
Liberálny humanizmus: hrádza proti zlu
Liberalizmus a humanizmus sú postavené na presnom opaku.
Na viere v to, že jednotlivec má hodnotu sám osebe – bez ohľadu na jeho národnosť, náboženskú príslušnosť, triedu, rasu či pôvod.
Že sloboda a zodpovednosť idú ruka v ruke.
A že pochybovanie a nie slepá viera, je znakom civilizovaného myslenia.
Liberál nemôže byť extrémista – lebo jeho hodnotový systém to z princípu vylučuje.
• Neuznáva jedinú pravdu – ale pluralitu názorov.
• Nepotrebuje nepriateľa – ale hľadá porozumenie a dialóg.
• Nebojuje za ideu násilím – ale obhajuje diskusiu a slobodu slova.
• Nepotláča individualitu jednotlivca – ale naopak chráni jeho dôstojnosť a individuálne práva
Preto je extrémizmus taký nebezpečný a liberalizmus taký nenahraditeľný
Kolektívny fanatizmus – či už náboženský, politický alebo nacionálny – je nástroj, ktorým sa z rozumných ľudí stávajú poslušné smrtiace nástroje.
Z rozumu sa stáva slepo uctievaná dogma.
Z otázok a diskusie sa stávajú len úderné fanatické heslá “vytesané do kameňa”.
A z ľudí sa stávajú objekty emočnej manipulácie, xenofóbnej nenávisti a organizovaného násilia.
Liberálny humanizmus je naopak najvyššou formou civilizačnej zrelosti.
Stavia na tom, čo nás robí ľuďmi – racionálnom rozume, empatii, osobnej slobode a zodpovednosti.
Ako povedal Albert Camus:
„Byť slobodný znamená byť zodpovedný. A byť človekom znamená brániť druhého, aj keď s ním nesúhlasím.“
A ako dodal Karl Popper:
„Ak tolerujeme netoleranciu, netolerantní zničia slobodu všetkých.“
Civilizačný zápas pokračuje
Dnes, keď sa svet opäť láme pod tlakom náboženského fanatizmu, konzervatívneho autoritárstva, ideologického dogmatického tribalizmu a výhradne konzervatívnych dezinformácií je viac než kedykoľvek predtým jasné:
Zápas medzi kolektívnym fanatizmom a liberálnym individualizmom nie je len politický spor – je to zápas o samotnú svetlú budúcnosť našej civilizácie.
Buď zvíťazí slobodný, rozmýšľajúci človek.
Alebo zfanatizovaná masa, ktorá už nerozmýšľa – iba slepo verí, poslúcha, ničí a zabíja.
A preto sa dnes znova musíme zodpovedne postaviť fanatickým masám na odpor a prehlásiť:
„Môj vlastný názor mi úplne stačí a nárokujem si právo ho brániť proti akémukoľvek konsenzu, väčšine, kdekoľvek, kedykoľvek a akokoľvek. A každý, kto s tým nesúhlasí, si môže zobrať číslo, postaviť sa do radu a pobozkať mi zadok.“
— Christopher Hitchens
Sláva demokratickej Ukrajine! Liberálno-demokratickým víťazom sláva!
