Kto vlastne rozpútal súčasnú “kultúrnu vojnu”?
Ak hľadáme počiatky súčasnej “kultúrnej vojny”, často sa zabúda na tichý, no zásadný ideologický impulz, ktorý prišiel z Vatikánu. Pápež Ján Pavol II. vo svojich encyklikách – najmä Veritatis Splendor (1993) a Evangelium Vitae (1995) – ostro zaútočil na sekulárne hodnoty, pluralizmus, moderný relativizmus a autonómiu svedomia.
Prehlásil:
„Demokracia bez hodnôt sa ľahko mení na otvorený alebo maskovaný totalitarizmus.“
— Ján Pavol II., Veritatis Splendor (1993)
Tento jeho citát je často používaný ako sofistikovaný nástroj na podkopanie samotného základu sekulárnej liberálnej demokracie. Na prvý pohľad ide o nevinné varovanie pred hodnotovým relativizmom a konzumným spôsobom života. V skutočnosti však tento výrok predstavuje oveľa viacej, predstavuje kódovaný útok na sekulárne chápanie demokracie ako formy kolektívnej vlády, ktorá nestojí na náboženských hodnotách a dogmách, ale na slobode, rovnosti a pluralite.
Kontext tohto vyhlásenia je nasledovný:
Ján Pavol II. nikdy nehovoril o hodnotách ako o výsledku spoločenského konsenzu či otvoreného verejného diskurzu. Pre neho boli hodnoty vždy spojené s katolíckym biblickým učením a dogmatickou náboženskou morálkou. Demokracia, ktorá tieto hodnoty nenasleduje, bola podľa neho „chorá“. Takto predefinoval a vlastne aj dogmaticky sprznil pôvodný význam demokracie: demokracia podľa neho už nebola mechanizmus občianskej participácie, ale nástroj na presadzovanie božej, čiže nemennej a absolutistickej dogmatickej morálky.
A tu je jadro problému:
Pretože to už potom nie je sekulárna liberálna demokracia. To už nie je ani len tá obyčajná demokracia! To už je zjavná teokracia – zamaskovaná, zakódovaná za slovo „demokracia“, ale pritom je to stále len tá stará známa teokracia, len v “modernom habite”. A slobodná demokracia bez hodnotového a ideologického diktátu Katolíckej cirkvi bola podľa neho nelegitímna.
A práve toto je kľúč k pochopeniu dnešnej “kultúrnej vojny”. Nie je to vojna iba medzi konzervatívnymi a liberálnymi voličmi. Je to vojna medzi dvoma radikálne rozdielnymi konceptmi chápania demokracie:
1. Sekulárna liberálna demokracia – otvorená, pluralitná, postavená na slobode vierovyznania, slova a vedeckom poznaní.
2. Religiózna dogmatická kresťanská „demokracia“ – kde „náboženské tradičné hodnoty“ —teda božie prikázania a náboženská morálka — majú vyššiu váhu ako individuálne práva, pluralitná sloboda výberu či vedecká racionalita.
Veriaci, najmä tí konzervatívni, často ani nie sú vnútorne stotožnení so sekulárnou liberálnou demokraciou. Ich lojalita je vystavaná voči cirkevnej alebo biblickej “neomylnej” autorite a nie voči sekulárnej ústave alebo občianskym právam. Preto sa vlastne ani necítia byť súčasťou liberálneho demokratického poriadku – oni ho ticho tolerujú, ale len do chvíle, kým nebudú môcť presadiť tú svoju náboženskú morálku ako „zákonnú normu“, záväznú pre kompletne všetkých občanov.
A v tom je to pudlo všetkých dnešných problémov. Nie v samotnej osobnej viere, ale v jej politizácii. V jej nároku na neobmedzenú kontrolu a moc, v jej sne o svetovej mocenskej dominancii.
„Kresťanská demokracia, ktorá presadzuje len kresťanské hodnoty, je oxymorón a je to vlastne len iný názov pre kresťanský autoritarizmus.“
— (neznámy autor)
Kultúrna vojna ako nástroj moci
Putin, Trump, Orbán, Fico… – to nie sú len obyčajní politici. Sú to produkty a zároveň akcelerátori kultúrnej vojny. Ich moc stojí na dvoch pilieroch:
• Religiózny tribalizmus, ktorý mobilizuje „veriacich“ proti „liberálom“ a takzvanej „zvrátenej západnej morálke“.
• Pro-konzervatívne a pro-náboženské dezinformačné médiá, ktoré vytvárajú alternatívnu falošnú realitu pre tých, ktorí odmietajú overiteľné fakty a sekulárnu liberálnu demokraciu.
Podľa Digital News Report 2024 (Reuters Institute) dôveruje štandardným médiám na Slovensku len 25 % ľudí – tretie najnižšie číslo v Európe. Zároveň má Slovensko jednu z najvyšších mier konzumácie dezinformačných webov v EÚ.
Cirkev nikdy nebojovala o pravdu – nastolila ju a potom už len zápasila o svoj vplyv a moc.
Dejiny kresťanstva ukazujú, že cirkev sa nikdy dobrovoľne nevzdala mocenského vplyvu. Renesancia, sekularizácia, osvietenstvo – to všetko boli a stále sú pre ňu existenčné hrozby, nie výzvy k dialógu. Dnes klerikalizmus nemá ľudskú tvár — má len svoje PR oddelenie — rozvinuté propagandistické a mediálne impérium.
„Náboženstvo je výborný prostriedok na to, ako vládnuť, ak sa používa ako bič.“
— Napoleon Bonaparte
Pápež František na mnohých a aj na mňa pôsobil ako láskavý človek, slniečkár, nech je mu zem ľahká. No stále bol aj hlavou autoritárskej organizácie, ktorá:
• systematicky bránila reprodukčným právam žien,
• diskriminovala LGBTQ+ osoby,
• uprednostňovala poslušnosť pred otázkami a dialógom,
• brzdila vedecký pokrok,
• kryla sexuálne zneužívania,
• odmietala antikoncepciu a HIV prevenciu,
• bola spoluzodpovedná za kolonializmus,
• bola zodpovedná za inkvizíciu, cenzúru, mučenie, upaľovanie,
• vyvíjala nátlak na politiku a legislatívu,
• správala sa a stále sa správa ekonomicky a finančne netransparentne.
„Aj keď pápež František konečne otvoril mnohé kontroverzné a dovtedy tabuizované témy a problémy cirkvi – čo vnímam pozitívne – v jednom zo svojich verejných vystúpení napríklad vyslovil vetu, ktorú považujem za absolútne neprijateľnú:“
„Kto kladie príliš veľa otázok, ten sa stáva problémom.“
(parafrázované z interview, 2016)
Týmto výrokom jasne odhalil, že aj moderná reformná verzia náboženského autoritárstva nakoniec vníma slobodu myslenia nie ako prirodzenú súčasť ľudskej dôstojnosti, ale ako hrozbu.
Otázky, pochybnosti a kritické preverovanie sú totiž základnými nástrojmi racionálneho rozumu – a práve tie predstavujú najväčšie nebezpečenstvo pre každý systém, ktorý si nárokuje monopol na pravdu.
Františkova veta nie je len jeho osobným vyjadrením, ale symptomatickou ukážkou mentality, ktorá si nepraje zvedavých občanov, ale poslušných veriacich; ktorá sa obáva slobodného myslenia viac než akéhokoľvek iného vonkajšieho nepriateľa.
Dogma nie je reformovateľná
Ako nemôže existovať „socializmus s ľudskou tvárou“ (Dubček), tak nemôže existovať ani „kresťanstvo s otvorenou kritickou mysľou a logickou diskusiou“. Každá autoritárska a dogmatická ideológia sa totižto tvrdo bráni sebareflexii.
„Ak by veriaci opustili čo i len jednu dogmu, ich viera by sa zrútila ako domček z karát.“
— (neznámy autor)
Biblická obsesia evanjelizovať je identická s fanatizmom dezinformačných extrémistov. Princíp je rovnaký – ovládnuť ľudské vedomie.
Dezinformovaní veriaci: slovenská realita
Podľa GLOBSEC Trends 2023:
• 53 % Slovákov verí, že Západ dekadentne útočí na tradičné hodnoty.
• 47 % verí, že liberálna demokracia vedie k morálnemu rozkladu.
• Viac než 60 % nábožensky aktívnych čerpá informácie z dezinformačných médií.
„Čím absurdnejšie tvrdenie, tým viac veriacich si nájde.“
— Voltaire
Kultúrna vojna nekončí – len mení zbrane
Táto ideologická vojna nie je o hodnotách. Je o mocenskej nadvláde. A konzervatívne sily 21. storočia – od Trumpovho Washingtonu, cez Vatikán až po Moskvu – používajú:
• strach, hnev
• slepú lojalitu k dogme a ku náboženskej autorite
• útok na pluralitu a sekularitu
• dezinformáciu ako zbraň.
„Keď sa raz ľudia vzdajú rozumu, ostane im len poslušnosť.“
— Baruch Spinoza
Je to pokračovanie zápasu, ktorý začal už Voltaire: racionalita verzus viera, otvorená myseľ verzus poslušnosť, sloboda verzus kontrola.
A dnes ho musíme zvádzať opäť a znova. Pretože “kultúrna vojna” neskončila – len presedlala z kazateľnice do televízneho štúdia a algoritmov sociálnych sietí.
Záverečné zhrnutie:
Týmto blogom som sa snažil poodhaliť, že hlboké ideologické korene súčasnej „kultúrnej vojny“ nesiahajú k liberálnym reformám, ale k cielenej náboženskej ofenzíve vedenou Vatikánom už od pontifikátu Jána Pavla II.
Totižto jeho reinterpretácia demokracie ako nástroja na presadzovanie katolíckej dogmy znamenala zásadný obrat – z otvoreného sekulárneho systému sa v ponímaní kléra mala opäť stať teokracia len v modernom šate.
Preukázal som, že súčasný konflikt medzi sekulárnym a náboženským chápaním demokracie je už iba dôsledkom tejto ideologickej diverzie.
V tomto dieli som zanalyzoval, ako konzervatívni lídri ako Putin, Trump, Orbán či Fico využívajú religiózny tribalizmus, dezinformácie a kultúrnu paniku na oslabovanie liberálnej demokracie a sekularizmu.
Tento blog nech je pre všetkých varovaním, že cirkev a konzervatívne hnutia nikdy neprestali a neprestanú bojovať o ideologickú a mocenskú kontrolu nad celou spoločnosťou — iba si dnes prispôsobili svoju taktiku novým médiám a digitálnemu veku.
Kultúrna vojna dnes nie je len sporom o hodnoty, ale mocenským zápasom o to, či bude spoločnosť založená na racionalite a slobode, alebo na dogme a poslušnosti.
Treba mať stále na pamäti, že cirkev a konzervatívne hnutia ani na chvíľu nevzdali svoj boj proti osvieteneckej modernite. Osvietenstvo, sekularizácia, vedecká revolúcia, sloboda svedomia – to všetko boli pre nich a stále sú existenčné hrozby, nie prirodzený vývoj civilizácie.
Preto budú neúnavne pokračovať vo svojom úsilí o „nápravu“ sveta podľa starých dogmatických schém. Stále budú snívať svoj sen o nastolení teokratického a iracionálneho „kráľovstva nebeského“ – nie na nejakom ich imaginárnom nebi, ale už tu, na tomto svete, v konkrétnych zákonoch, v štátnej politike, v každodennom živote občanov.
Ukážkovým príkladom tejto mentality je Kuffova požiadavka na korunováciu Krista za slovenského kráľa – absurdné, ale zároveň veľmi symbolické gesto. Gesto, ktoré odhaľuje pravú podstatu ich snaženia:
Nie tolerovať pluralitu, nie akceptovať rôznorodosť a sekulárnu slobodu, ale dosiahnuť stav, kde bude len jeden svetonázor – kresťanský, katolícky, dogmatický – nadriadený všetkým ostatným.
A to už nie je demokracia. To je návrat k modelu stredovekého teokratického režimu, kde bola politická moc odvodená od „božieho práva“, nie od občianskej vôle.
Takéto akty, hoci sa môžu zdať na prvý pohľad komické alebo okrajové, sú v skutočnosti vážnymi varovaniami: ideologickí fundamentalisti dnes nehrajú iba o symboly. Hrajú o reálnu moc – o zákony, školstvo, justíciu, médiá, politickú agendu.
Zdroje a odborná literatúra:
Oficiálne dokumenty Katolíckej cirkvi
• Ján Pavol II. – Veritatis Splendor (1993)
Vatikánsky archív: www.vatican.va
• Ján Pavol II. – Evangelium Vitae (1995)
Tieto encykliky formálne zakotvili opozíciu voči pluralizmu, relativizmu a sekularizmu v katolíckej náuke a kultúrnej agende.
Kritická literatúra a filozofia náboženstva
• Lee McIntyre – Post-Truth (MIT Press, 2018)
Kniha skúma, ako sa pravda stala nepodstatnou vo verejnom diskurze.
• Brian Stelter – Hoax: Donald Trump, Fox News, and the Dangerous Distortion of Truth (Simon & Schuster, 2020)
• Kevin M. Kruse – White Evangelical America and Donald Trump (2023)
Historická a sociálna analýza americkej evanjelikálnej kultúry a jej spojenectva s Trumpom.
• Yuval Noah Harari – 21 lekcií pre 21. storočie (2018)
Kritika postpravdivého sveta a ideologických manipulácií v ére digitálnych médií.
• Baruch Spinoza – Teologicko-politický traktát
Filozofická obhajoba sekularizmu a racionálneho štátu voči náboženskej autorite.
Sociologické a výskumné štúdie
• Digital News Report 2024 – Reuters Institute for the Study of Journalism (University of Oxford)
www.digitalnewsreport.org
• GLOBSEC Trends 2023 – Správa o vnímaní demokracie, dezinformácií a zahraničnej politiky v strednej a východnej Európe.
www.globsec.org
• Pew Research Center – Religion and Presidential Preferences (April 2024)
Prieskum korelácie medzi náboženstvom a politickými preferenciami v USA.
www.pewresearch.org
Kritika katolíckej cirkvi a jej moderného vplyvu
• Hans Küng – The Catholic Church: A Short History (2001)
Reformný teológ a kritik dogmatizmu cirkvi.
• John Cornwell – Hitler’s Pope: The Secret History of Pius XII (1999)
Analýza kompromisov medzi cirkvou a totalitnými režimami.
• Geoffrey Robertson QC – The Case of the Pope: Vatican Accountability for Human Rights Abuse (2010)
