V Nemecku sa Friedrich Merz snaží urobiť z CDU opäť silného hráča v Európe. Robí to bez fanatických výkrikov o LGBTI+ „pliage“, bez snahy zakazovať interrupcie, bez pochodov so svätenou vodou proti manželstvám rovnakého pohlavia. CDU a CSU, kedysi pevne spojené s kresťanskou morálkou, sa dnes od náboženského dogmatizmu v mnohom vedome dištancujú – pretože chápu, že slepá viera nie je receptom na moderné riadenie štátu, ale jeho brzdou.
Čím viac sa konzervatívna strana vzdá „tradičných náboženských hodnôt“, tým viac sa stáva racionálnejšou, funkčnejšou a schopnejšou riešiť reálne výzvy 21. storočia.
Kresťanská demokracia ako politický koncept sa rozkladá. Jej tradičný naratív naráža na limity dnešnej reality: klimatická kríza, digitálna transformácia, migračné vlny, hybridné hrozby a rastúca potreba rovnosti a ľudských práv si žiadajú racionálne a inkluzívne riešenia, nie čítanie xenofóbnej a nevraživej biblie pri každej jednej etickej dileme.
Kresťanstvo ako zbytočná a škodlivá ideologická záťaž
Na rozdiel od bežne šírenej legendy, KDH nikdy nebolo skutočným nositeľom sekulárneho, liberálneho a prozápadného smerovania Slovenska. Ich účasť na vstupe do EÚ a NATO nevyplývala z hodnotového súladu, ale z geopolitickej nevyhnutnosti – ich skutočné ciele vždy smerovali k teokratickému modelu spoločnosti. Zmluvy s Vatikánom, ktoré presadzovali, boli jasným signálom, že namiesto oddelenia cirkvi od štátu chcú jej privilégia zakotviť natrvalo.
Neváhali dokonca položiť druhú Dzurindovu vládu – v čase, keď Slovensko potrebovalo stabilitu na dokončenie integračných a liberálnych reformačných procesov – len preto, aby presadili tzv. výhradu vo svedomí, ktorá by otvorila dvere k náboženskej diskriminácii pod rúškom morálky. Výsledkom bolo, že následne moc prevzal Robert Fico – prvý vážny krok k dnešnej deštrukcii právneho štátu.
KDH za celú svoju existenciu neprinieslo žiadnu reálnu a užitočnú reformu, ktorá by zlepšila kvalitu života ľudí. Žiadne sociálne inovácie, žiadne funkčné reformy verejných financií, zdravotníctva, školstva či spravodlivosti. Len dogmatické návrhy, kultúrne vojny, moralistické návraty do stredoveku a trvalá snaha vniesť cirkevnú doktrínu do verejnej politiky.
Z kresťanstva sa stala politická pasca. Namiesto služby verejnosti, racionálnemu rozumu a spoločnému dobru sa politické „kresťanstvo“ zredukovalo na obranu náboženských symbolov, útoky na menšiny a neustálu moralistickú paniku. Z pôvodnej, do veľkej miery utopistickej, vízie kresťanskej demokracie, ktorá mala prepájať vieru s modernou spoločnosťou, sa stal iba dogmatický obranný val proti akémukoľvek pokroku.
Kresťanskí demokrati sa už natvrdo premenili na fanatických užitočných idiotov autokracie – legitimizujúc moc, ktorá popiera presne tie demokratické hodnoty, na ktoré sa kedysi v roku 1989 odvolávali. A ak niekto stelesňuje túto degeneráciu kresťanskej politiky, tak je to zakladateľ KDH Ján Čarnogurský – dnes otvorený obhajca ruskej imperiálnej kléro-fašistickej agresie a nepriateľ liberálno-demokratického Západu, ktorý nám dnes slúži ako overovacie razítko toho, kam tento ideologický smer povedie, ak ho necháme úplne prerásť do verejného života.
Kresťanstvo ako masová zbraň proti liberálnej demokracii
Tento proces pochopil aj Robert Fico. Nie ako veriaci človek – ten v skutočnosti ostal verný len svojej boľševickej bezcharakternosti. Pochopil však, že slovenský volič túži po nespochybniteľnej autorite ala Tiso, autoritárskej istote a dogmatickej náboženskej tradícii, a preto s cynickým oportunizmom zamenil marxistický kabát za ten gardistický.
Kresťanská ikonografia, konzervatívne dogmatické frázy, kult Tisa, falošný zápas za „slovenské národné hodnoty“ – to všetko je súčasť staronovej ideologickej zbrane. Fico neobrátil Slovensko proti Západu pomocou robotníckej triedy, ale cez tradičných slepo veriacich ľudí, ktorých naučil nenávidieť racionalitu a slobodu pod rúškom dogmatickej viery.
A KDH a cirkev? Buď mlčí a ticho súhlasí, alebo rovno pritakáva. Ako dnes Majerský. Pretože skutočný problém kresťanskej demokracie dnes nie je v tom, že nie je dosť kresťanská, ale v tom, že je stále až príliš kresťanská.
Kresťanská demokracia je oxymoron
Ak má byť demokracia skutočne liberálna, inkluzívna, pluralitná a sekulárna, nemôže byť zároveň „kresťanská“. To je protirečenie. Kresťanská demokracia je reklamný trik 20. storočia, ktorý v 21. storočí prestáva fungovať.
Nemecké CDU/CSU sa to učia. Belgickí, holandskí či francúzski kresťanskí demokrati sa prispôsobujú. No na Slovensku sa stále hrá starý stredoveký film – cirkev v politike, konzervatívci na kolenách pred oltárom, až po uši v pro-konzervatívnych dezinformáciach, štátna manipulatívna dogmatická morálka z kazateľnice.
Kým Západ sa racionalizuje, my sa znova opíjame dogmou, svätou tradíciou a myšlienkami, ktoré už neraz priviedli západnú civilizáciu k mnohým vojnám a pádom.
Záver:
Kresťanská demokracia už nie je reformovateľná. Nie je to žiadny most medzi vierou a rozumom – je to len návrat ku feudálnym autoritám, ktoré dnes reprezentujú oligarchovia a dogmatická cirkev. Ak chceme brániť sekulárnu liberálnu demokraciu, musíme si to priznať:
Náboženská viera nie je kompasom pre modernú politiku. Je jej slepou dogmatickou uličkou.
