Kultúrne vojny – slovo, ktoré dnes znie v médiách čoraz častejšie. V skutočnosti však nejde o nový konflikt, ale o dlhý ideologický zápas o to, či bude spoločnosť postavená na rozume, slobode a rovnosti, alebo na dogme, hierarchii a slepej viere. Tento konflikt sa znovu rozhorel nie náhodou – ale s jasným zámerom rekatolizovať verejný priestor, oslabiť sekulárny štát a vytvoriť falošný dojem, že liberálna demokracia je v nejakej kríze, lebo sa odvrátila od „tradičných kresťanských hodnôt“.
Kde a kedy sa to celé opäť začalo?
Zasiali to vo Vatikáne – Ján Pavol II. a ideologický návrat kresťanstva do politiky
V roku 1991, v čase, keď sa svet tešil z pádu totalitných režimov, vydal pápež Ján Pavol II. sociálnu encykliku Centesimus Annus, kde zaznela ikonická veta:
„Demokracia bez hodnôt sa ľahko mení na otvorený alebo skrytý totalitarizmus.“
(Ján Pavol II., Centesimus Annus, 1991)
Na prvé počutie to môže znieť nevinne. Ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, aké „hodnoty“ mal pápež na mysli. Nie univerzálne ľudské práva, nie humanistické princípy rovnosti, dôstojnosti a slobodného výberu. Myslel výlučne kresťanské dogmatické hodnoty – tie, ktoré definujú človeka cez starovekého iracionálneho Boha, nie cez racionálny rozum novoveku.
Týmto výrokom sa začala teologická delegitimizácia sekulárnej liberálnej demokracie ako „bezhodnotovej“ – ak nie je ideologicky pevne ukotvená v kresťanstve. Tento ideový útok na pluralitu a sekularizmus sa stal základom pre všetky ďalšie kultúrne vojny v Európe – od Poľska cez Maďarsko až po Slovensko.
Na Slovensku to prepuklo naplno v roku 2019 – Istanbulský dohovor ako spúšťač
U nás sa tento „boj o dušu národa“ naplno rozbehol v roku 2019, keď sa na stole politickej diskusie objavil tzv. Istanbulský dohovor – Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu.
Zmysel dohovoru bol jasný a nespochybniteľný:
• ochrániť ženy pred násilím,
• zabezpečiť prevenciu a pomoc obetiam,
• odstrániť systémové nerovnosti, ktoré vedú k násiliu.
No a čo na to cirkev?
„Dohovor obsahuje gender ideológiu, ktorá je v rozpore s kresťanským pohľadom na človeka, rodinu a spoločnosť.“
(Konferencia biskupov Slovenska, stanovisko ku Istanbulskému dohovoru, 2019)
Pod touto falošnou zámienkou KBS odmietla komplet celý dohovor, a spolu s ňou aj konzervatívne politické špičky vrátane Roberta Fica, ktorý v roku 2020 inicioval parlamentné hlasovanie o jeho odmietnutí – a to bez toho, aby bol dohovor vôbec ratifikovaný. Symbolické gesto, ktorým sa Slovensko prihlásilo nie k ochrane žien, ale k patriarchálnej autorite cirkvi.
Tzv. „gender ideológia“ bola len slameným strašiakom. V skutočnosti „gender ideológia“ neexistuje ako reálny filozofický či politický smer. Je to len propagandistická nálepka, ktorou sa bojuje proti ľudským právam, vede a rovnosti.
Skutočným dôvodom bolo to, že dohovor:
• presadzoval rovnosť pohlaví mimo náboženského rámca,
• staval práva žien nad ich „tradičné úlohy“,
• a ohrozoval autoritu cirkvi v definovaní „normálnosti“.
Istanbulský dohovor sa tak stal symbolom sekulárnej emancipácie, ktorú sa cirkev rozhodla zablokovať za každú cenu.
Západ nevznikol z Biblie – ale napriek nej
Jedným z najväčších klamstiev, ktoré dnes počuť v kázňach, parlamentoch aj konzervatívnych médiách, je tvrdenie, že západná civilizácia stojí na kresťanstve. Realita je však úplne opačná:
• Antika položila základy logiky, filozofie a demokracie.
• Renesancia vrátila dôstojnosť jednotlivcovi, jeho telu, slobodnej tvorivosti aj vedeniu mimo viery.
• Osvietenstvo presadilo slobodu, vedu, rovnosť pred zákonom a sekulárny štát.
• Moderný humanizmus postavil univerzálnu etiku na dôstojnosti a rovnosti človeka, nie na slepej poslušnosti voči akejsi dávno prekonanej starovekej primitívnej dogme.
Karl Popper:
„Otvorená spoločnosť sa zakladá na ochote meniť svoje názory, keď sa ukážu ako mylné.“
Albert Einstein:
„Morálka nábožnosti sa zakladá na autorite, morálka humanizmu na súcite, vzdelaní a spoločnej zodpovednosti. Jej vodcom je rozum.“
Ak by bola západná civilizácia naozaj postavená na Biblii, mali by sme:
• otroctvo a poddanstvo ako Božím slovom schválené a protežované inštitúcie,
• zákaz rozvodov, mimocirkevných sobášov a pohrebov
• otrockú podriadenosť žien,
• ťažké tresty za „rúhanie“ a „čarodejníctvo“,
• prenasledovanie židov, inovercov, neveriacich, LGBTI+ menšín…,
• a despotickú vládu teokracie, ako tomu bolo napríklad za Tisa.
To nie je karikatúra – toto je presne biblická norma.
Kto naozaj bráni západ?
Nie tí, ktorí histericky kričia „tradičné hodnoty“. Nie tí, ktorí zneužívajú výraz „tradičná rodina“, aby zabránili akejkoľvek inakosti, pluralite a rovnoprávnosti. A už vôbec nie tí, ktorí falošne tvrdia, že „demokracia bez Boha je slepá“.
Ako Anton Ziolkovský (KBS), Rádio Lumen, 2022:
„Sekulárny štát bez Boha je slepý. Kresťanstvo musí byť normou aj v politike.“
Západnú civilizáciu a jej demokratické, humanistické a ľudsko-právne hodnoty dnes bránia tí, ktorí:
• stoja na strane humanizmu a slobody svedomia,
• uznávajú hodnotový pluralizmus,
• bránia rovnosť žien, LGBTI+ ľudí a menšín,
• presadzujú sekulárne právo založené na základných ľudských právach pred dogmatickou autoritárskou vierou pochádzajúcou ešte z primitívneho staroveku.
• a chránia sekulárne vzdelávanie, zákony, ústavu, vedu a kritické myslenie pred emočne ladenými dogmatickými manipuláciami a ideologickými náboženskými výpadmi.
Kultúrne vojny nie sú o hodnotách. Sú čisto o moci.
Keď cirkev hovorí o boji za „tradičné hodnoty“, myslí tým výhradné právo autoritatívne určovať, kto je v spoločnosti hodný úcty a kto nie.
Keď politici hovoria o „obrane tradičnej rodiny“, myslia tým mobilizáciu voličov cez strach z inakosti, rozmanitosti a modernity.
A keď odmietajú dohovor proti násiliu, tak nehovoria o šťastnej rodine – ale o tom, že nechcú prísť o svoju ideologickú patriarchálnu nadradenosť.
Toto nie je obrana západnej civilizácie.
To je zákerný reakčný pokus zvrátiť spoločenský pokrok, ktorý ľudstvo krvopotne dosiahlo za stáročia osvieteneckých bojov za slobodu, spravodlivosť a rovnosť.
Záver
Kultúrne vojny nezačali progresívci, liberáli, osvietenci ani humanisti.
Opätovne ich rozdúchala kresťanská cirkev a jej politickí spojenci – vo chvíli, keď pochopili, že sekulárny svet ich už nepotrebuje ako monopolných morálnych arbitrov ani ako samozvaných strážcov svedomia.
A tak dnes bojujú o svoju existenciu tvrdo a zákerne.
S výdatnou pomocou Putinovej propagandy, s pomocou lží a poloprávd, systematicky šírených výhradne cez pro-konzervatívne a pro-klerikálne dezinformačné kanály.
Liberálne dezinformačné weby? Neexistujú.
Nie je totiž potrebné klamať, aby ste racionálne a logicky obhájili rovnosť, slobodu a ľudskú dôstojnosť.
Tento ich boj nie je o nejakú spravodlivejšiu morálku ani o lepšiu a prosperujúcejšiu spoločnosť.
Je to zúfalý pokus o obnovu stredovekého dogmatického vplyvu a o návrat k feudálnej/oligarchickej autoritárskej moci – rovnakej, akú dnes vidíme v Putinovom Rusku, Orbánovom Maďarsku, alebo akú sme tu mali pred 86 rokmi, keď Slovensku začal neobmedzene vládnuť rímskokatolícky kňaz a vojnový zločinec Jozef Tiso, podporovaný ľudáckymi biskupmi – klérofašistickými prisluhovačmi dogmatickej cirkevnej moci.
