Veľká noc sebaklamu: Kedy sa konečne začneme kajať pred vlastnými deťmi?
Prichádza Veľká noc – čas pokory, kajúcnosti a obety. No možno by sme sa už konečne mali prestať kajať pred mŕtvym bohom a začať sa viacej kajať pred vlastnými živými potomkami. Nie pred tým imaginárnym sudcom, ktorý nám to vraj raz všetko „spočíta“ niekde v očistci, ale pred tými, čo tu po nás reálne zostanú – a veru, aj skutočne spočítajú.
Lebo zatiaľ čo si my v chrámoch modlitbami vybavujeme vlastnú nesmrteľnosť, z vysoka kašleme na to, do akého šialeného sveta ich vlastne staviame.
Do sveta, kde pravda už neznamená vôbec nič, lebo iracionálne pocity sú dôležitejšie než racionálne fakty. Do sveta, kde sa lož valí do parlamentu cez hlavnú bránu, pretože „znie tak božsky presvedčivo“. Do sveta, kde veda prehráva s vierou a šarlatánstvom, kde dogma dusí logickú diskusiu, a kde klimatická katastrofa už nie je katastrofa – len akési „progresívne strašenie“.
Svet, kde veriaci na to celé kašlú, lebo veria, že to všemohúci takto chcel. A keď to raz nebude chcieť, mávne rukou a zázračne to napraví. A to je skutočne nebezpečné, iracionálne zmýšľanie.
Postfaktická doba je dobou ľudí, ktorí prestali myslieť – lebo začali slepo veriť.
Putin, Trump, Orbán, Fico, Meloniová… tieto autoritárske konzervy nie sú pri moci omylom. A nie sú ani produktom len nejakej anonymnej dezinformačnej scény. Konzervatívny veriaci si predsa tieto populistické kreatúry úplne vedome zvolil.
Je to len a len ich maslo na hlave. Sú prirodzeným vyvrcholením vývoja konzervatívnej spoločnosti, ktorá si viac cenila slepú poslušnosť než pochybnosť, iracionálne istoty než slobodu myslenia, náboženskú tradíciu než pokrok, a iracionálne nebesá viac než túto krásnu, krehkú Zem.
A cirkev? Namiesto bdenia nad spravodlivosťou slúži už len ako duchovné PR oddelenie týchto konzervatívnych populistických príšer.
Ak má mať táto Veľká noc nejaký skutočný zmysel, ak má niečo naozaj zmŕtvychvstať, nech je to naše svedomie. Nie len to osobné – ale aj kolektívne. A najmä to náboženské.
Prestaňme byť konečne sebeckí. Prestaňme žiť len pre vlastnú egoistickú spásu, pre vlastnú blaženú večnosť, pre nejaký iluzórny, iracionálny raj. Začnime konečne myslieť na budúcnosť tých, ktorým tu zanechávame tento svet – a veru, zanechávame im tu poriadne peklo na zemi.
Lebo ak má byť nejaký súd naozaj posledný, bude to ten vyčítavý a vydesený pohľad našich detí a vnúčat, keď sa nás opýtajú:
„Prečo ste toto dopustili?“
„Aké šialené peklo ste nám to tu nachystali?“
