V článku „Ako to číta Ivan Mikloš: Prečo Trump vyhral voľby a čo by si z toho malo odniesť Progresívne Slovensko“ https://e.dennikn.sk/4674797/ako-to-cita-ivan-miklos-preco-trump-vyhral-volby-a-co-by-si-z-toho-malo-odniest-progresivne-slovensko/?cst=3459cec6432ce8afae6b68e884403036cfaa30e4b7bf33283a4d6a7e37f52275
sa autor opiera o naratív Kena Wilbera, ktorý sa na prvý pohľad tvári ako hlboká analýza kultúrnych dejov. Pri bližšom pohľade však ide o zjednodušené, miestami manipulatívne prevrátenie reality naruby, ktoré nebezpečne odvádza pozornosť od skutočných koreňov postfaktickej éry a narastajúceho autoritárstva.
1. Realita postfaktického sveta nevznikla vinou progresivizmu, to je hoax!
Wilberom (a Miklošom) podsúvaný príbeh, podľa ktorého progresívna „zelená elita“ agresívne presadzovala rovnosť a tým vyvolala odpor spoločnosti, je falošný. Tento naratív obracia obete na vinníkov. Nezodpovedá skutočným dátam, ktoré ukazujú, že hlavnými nositeľmi dezinformácií, autoritárskeho populizmu a spoločenskej polarizácie sú konzervatívne a náboženské sily.
Mikloš parafrázuje Wilbera: „Pravda neexistuje“ je základná téza postmodernizmu. To je hrubé skreslenie. Postmodernizmus netvrdí, že pravda neexistuje, ale že pravda je konštruovaná v rámci mocenských a kultúrnych kontextov. To je zásadný rozdiel.
Michel Foucault:
„Niet poznania bez moci a niet moci bez poznania.“ – (Discipline and Punish, 1975)
Viaceré štúdie, napríklad od Pew Research Center, potvrdzujú, že Trumpova podpora sa opierala najmä o bielych evanjelikálnych kresťanov, vidiecke obyvateľstvo a starších mužov – teda nie o sklamaných „oranžových centristov“, ale o reakčné zložky spoločnosti.⁴
Nejde o to, že by títo ľudia boli prirodzene zlí či hlúpi – ale o to, že ich zmýšľanie bolo systematicky formované prostredím, ktoré odmieta kritické myslenie a racionálne vyhodnocovanie reality. Presne v duchu toho, čo Hannah Arendt nazývala „banalitou zla“: schopnosť prijať nezmysly, ak ich hlása populárna autorita.
2. Dezinformácie majú konzervatívny a klerikálny pôvod
Kým text sa pokúša preniesť zodpovednosť za chaos na údajné excesy progresivizmu, úplne ignoruje, že najväčšími producentmi a distribútormi dezinformácií sú konzervatívne, pravicovo-populistické a náboženské kruhy.
Oxford Internet Institute vo svojich výskumoch pravidelne identifikuje, že drvivá väčšina dezinformácií vzniká v konzervatívnych a nábožensky orientovaných prostrediach.²
Tu netreba hľadať chybu v nejakej “nadmernej rovnosti”, ale práve v masívnom nedostatku vzdelania v oblasti kritického a analytického myslenia. Väčšina spoločnosti nemá nástroje na to, aby rozlíšila fakt od fikcie, manipuláciu od pravdy, vedecký konsenzus od demagógie.
3. Nie „zelený progresivizmus“, ale náboženské dogmy bránia pokroku
Wilberova teória všetkého, ktorú Mikloš ochotne preberá, stojí na schéme farebných úrovní vedomia – červený egocentrik, jantárový etnocentrik, oranžový svetocentrik, zelený postmodernista. Hoci to pôsobí ako elegantný model, v skutočnosti je to pseudo-psychologická zjednodušenina¹, ktorá nahrádza serióznu analýzu spoločnosti farebnými nálepkami.
V skutočnosti je spoločnosť formovaná historickými, triednymi, kultúrnymi a náboženskými silami – nie abstraktnými „úrovňami vedomia“. Tieto sily nie sú neutrálne. Náboženstvá a konzervatívne ideológie historicky brzdili spoločenské emancipačné pohyby, odmietali rovnosť žien, popierali vedecké poznanie a systematicky potláčali slobodné myslenie.
To nie je problém moderného progresivizmu – to je trvalý problém konzervatívneho svetonázoru, ktorý sa dnes zúfalo snaží obhájiť vlastnú stratu morálneho a ideového kreditu.
4. Ideová prázdnota je problém konzervatívcov, nie osvietencov
Mikloš tvrdí, že progresívne sily trpia ideologickými excesmi. No pri bližšom pohľade je jasné, že skutočnou hrozbou pre liberálnu demokraciu nie je prílišná snaha o rovnosť – ale hodnotové vyhorenie konzervatívcov, ktorí dnes neponúkajú nič nové, len recykláciu strachu, nostalgie a autoritárskej mocenskej hierarchie.
Osvietenské ideály – racionalita, veda, rovnosť, sloboda, sekularizmus – sú dnes možno ohrozené, ale nie sú prekonané. Skôr čelíme ďalšej fáze osvieteneckého zápasu: tentokrát nie proti absolutizmu či cirkevnej dogmatickej moci, ale proti digitálnej tmárskej kontrarevolúcii, ktorej nástrojmi sú dezinformácie, pseudoalternatívy a emočná manipulácia.
Ak niečo treba reformovať, tak nie ideály progresívneho osvietenstva – ale náš zaostalý vzdelávací systém, ktorý dnes produkuje absolventov bez schopnosti identifikovať logický klam, rozpoznať argumentačný faul, alebo rozlíšiť racionálne fakty od dojmov.
5. Riešením nie je ústup zo zásad, ale ich dôsledné bránenie
Mikloš vo svojom texte navrhuje, aby sa Progresívne Slovensko posunulo do stredu. No ak má „stred“ znamenať prázdne ticho k nevyberavým útokom na menšiny, tiché akceptovanie náboženského fundamentalizmu v školstve a politikách, či kompromisy s konšpiračným populizmom, potom takýto stred nie je riešením, ale naopak - morálnym oportunistickým zlyhaním. Ak má PS uspieť, musí si uvedomiť, že stojí na strane toho istého frontu ako kedysi osvietenci – proti náboženskému tmárstvu, dogme a despotickej hierarchii.
A ako povedal Carl Sagan:
„Tvrdíme, že sme civilizáciou založenou na vede a technike, no súčasne takmer nikto nerozumie vede a technike. To je recept na katastrofu.“
To, čo Wilber nazýva „zelenou postmodernou špičkou evolúcie“, je len prirodzené pokračovanie osvieteneckého boja, ktorý jeho oponenti falošne démonizujú ako nejaký extrém.⁵
Záver: Postfaktická éra nie je výsledkom príliš veľkej slobody – ale práve jej nedostatku
Tvrdenie, že postfaktický chaos vyvolali progresívne elity, je arogantným prevrátením reality. Skutočnou príčinou je nedostatočné vzdelanie, dominancia náboženského myslenia nad tým kritickým, a mediálna kultúra, ktorá prioritne odmeňuje lož a hystériu.
Nie nejaká „agresívna rovnosť“, ale agresívna lož, autoritárska viera a strach z inakosti sú hlavné príčiny súčasného chaosu. Kto to odmieta vidieť, vedome či nevedome pomáha silám, ktoré vedú tento svet späť do 19. storočia – sveta patriarchátu, klerikalizmu a hierarchií.
Ako to povedal Umberto Eco:
„Fašizmus je kult tradície, odmietanie moderny, odpor k rozumu, a iracionalita ako zbraň.“
(Ur-Fascism, 1995)
Ak chceme obnoviť racionalitu, potrebujeme nie menej progresu, ale viac kritického myslenia, viac výučby logiky, viac sekulárneho humanizmu. A menej klerikálneho indoktrinovania, ktoré učí deti veriť, že pravda sa nemení, pretože je zapísaná v nejakej svätej knihe vychádzajúcej z ľudského poznania ešte z doby bronzovej.
To, čo dnes žijeme, je len ďalšia kapitola v boji medzi osvietením a tmou. A bolo by tragédiou, keby práve tí, ktorí by mali niesť fakľu poznania, začali ustupovať, len preto aby boli zvoliteľní pre tých, čo sa jej svetla fanaticky boja a stránia.
Poznámky pod čiarou:
¹ Wilberova „integrálna teória“ nie je akademicky overený sociologický model, ale skôr ideová metafora vychádzajúca z jungovskej a transpersonálnej filozofie.
² Oxford Internet Institute (2020): Global Inventory of Organised Social Media Manipulation. https://demtech.oii.ox.ac.uk
³ The Authoritarian Personality – Adorno, Frenkel-Brunswik, Levinson, Sanford (1950)
⁴ Pew Research Center (2016): White Evangelicals and the 2016 Election: A Political Profile. https://www.pewresearch.org/religion/2016/11/09/evangelical-vote-trump/
⁵ Wilberova „zelená postmoderna“ je jeho metaforický opis pokročilého liberálneho myslenia. Jeho démonizácia však zodpovedá viac naratívom konzervatívnych kultúrnych vojen ako realite.
Zdroje ku štúdiám a výskumom:
Sagan, Carl (1995):
The Demon-Haunted World: Science as a Candle in the Dark.Foucault, Michel (1975):
Discipline and Punish.
Myšlienka: „Niet poznania bez moci a niet moci bez poznania.“Eco, Umberto (1995):
Ur-Fascism.
Esej o univerzálnych znakoch fašizmu.
