Pôvodné znenie (Exodus 20:4–5) – tzv. druhé prikázanie (stále sa vyskytujúce v protestantskej a židovskej verzii):
„Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som Boh žiarlivý…“
Na prvý pohľad jasný a nekompromisný zákaz. Boh v Starom zákone zakazuje akékoľvek fyzické zobrazenia nebeských bytostí, zvierat či čohokoľvek iného, čo by sa mohlo stať predmetom uctievania. A predovšetkým: zakazuje im slúžiť a klaňať sa im.
Katolícka verzia Desatora – ako sa učí v katechizme:
1. Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.
(Druhé prikázanie z Exodus 20:4–5 je tu zlúčené do prvého alebo skôr úplne vynechané.)
Týmto katolícka cirkev, vyslovene proti božej vôli, “fikane odsunula bokom“ zákaz modiel, aby mohla bez konfliktu rozvinúť svoju rozsiahlu tradíciu sôch, relikvií, ikon a vizuálneho uctievania. Sochy svätých, Panny Márie, relikvie s kosťami, krvou, dokonca aj s „Ježišovou predkožkou“, by inak boli v priamom rozpore s druhým prikázaním – ako ho Biblia doslovne uvádza.
Verš z Exodu 20:4–5 je explicitným zákazom presne toho, čo katolícka prax bežne robí.
Preto ho vo svojej učebnicovej verzii desatora zjednodušili alebo rovno vynechali, a nahradili ho stručným prikázaním o jedinom Bohu.
Aby sa neprotivili vlastným chrámom plných modiel.
A teraz si predstavme klasický interiér kostola:
• Sochy svätých na každom rohu.
• Panna Mária v desiatich pózach, často so svätožiarou a slzami z umelých diamantov.
• Svätý Anton drží dieťa, svätý Jozef kladivo, svätý Michal meč, a všetci čakajú na svoje sviece, kvety a prosby.
• Veriaci si pred nimi kľakajú, bozkávajú ich nohy, modlia sa, prosia o zásah.
• V relikviároch sú kosti, vlasy, zuby, kúsky oblečenia, niekde aj „kvapky krvi“ a na vrchole bizarnosti: relikvie predkožky Ježiša Krista. Nie jedna – desiatky.
Ako to ide dokopy so zákazom z pôvodného originálu Desatora?
Nijako.
A cirkev to vie. Ale v priebehu dejín si na to vybudovala sofistikovaný systém výhovoriek, ktorý by rozplakal aj samotného Mojžiša. Vraj to nie sú modly, ale len akési „pomôcky k viere“, „symboly“, „kanály milosti“.
Lenže keď niekto verí, že dotyk so sochou alebo s relikviou mu zabezpečí ochranu alebo zázračné uzdravenie, potom to už nie je len symbol, ale magické myslenie – teda presne to, čo Biblia výslovne zakazuje.
Relikvie – svätá komédia
Stredoveká Európa bola zaplavená relikviami. Každý kostol chcel mať kúsok svojho svätého. Každý panovník chcel vlastniť čosi z „božského sveta“. Výsledkom boli:
• Tri hlavy Jána Krstiteľa.
• Dve desiatky foreskinov Ježiša Krista.
• Mlieko Panny Márie vo fľaštičkách.
• Krv svätého Januária Beneventského,
ktorá údajne „skvapalnie“ vždy, keď je Vatikán spokojný.
Niektoré relikvie boli obchodované za obrovské sumy. Iné slúžili ako politický nástroj na zvýšenie významu chrámu alebo panovníka.
Cirkev na tomto vybudovala celý kult ekonomicko-náboženského marketingu.
Modloslužba ako chrbtová kosť viery
Napriek tomu, že Ján Kalvín už v 16. storočí otvorene kritizoval katolíkov za porušovanie druhého prikázania a nazval ich praktiky „pohanským návratom k Egypťanom a Rimanom“, katolícka cirkev sa tejto vizualizovanej viery nikdy nevzdala.
Pretože v skutočnosti ide o moc.
Socha je nástroj, ako udržať pozornosť.
Relikvia je nástroj, ako priviesť davy.
Pútnické miesto je nástroj, ako ovládnuť celý región.
A že je to v príkrom rozpore s Desatorom?
Nevadí. Teológ to už vždy nejako “vysvetlí”. Slepý a oddaný veriaci to neprekúkne. A prípadní kritici budú umlčaní ako “diabolskí heretici”, alebo „ateistickí slepci“.
A teraz si predstavte…
…že by hocikto iný predvádzal to isté len s inou ideológiou.
Že by niekto navyrábal sochy „Racionality“ a všetci vedci a liberáli by sa chodili pred ne klaňať.
Že by niekto vytváral „relikvie Vedy“ a tvrdil, že kúsok laboratórneho skla zo skúmavky Marie Curie má zázračnú silu.
To by bol oheň na streche! To by sa kričalo o modloslužbe, hlúposti, pýche a šialenstve!
Ale keď to robí cirkev?
To je v poriadku. To je “tradícia”. To je „živá viera prostého ľudu“.
Pokrytectvo vytesané do mramoru
Ak by skutočne bolo Desatoro brané cirkvou vážne, 90 % kostolov by muselo okamžite vypratať svoj interiér.
A každý relikviár by mal byť zatvorený len ako múzeum historickej naivity.
Ale Desatoro sa berie vážne len vtedy, keď slúži mocenskému účelu.
Nie ako morálny kompas, ale ako nástroj kontroly.
Ako povedal Baruch Spinoza:
„Kde sa končí rozum, začína poslušnosť.“
A poslušnosť je presne to, čo cirkev nadovšetko vyžaduje – nie racionálne a kritické myslenie, nie otázky, nie čítanie Desatora so skutočným kritickým porozumením.
P.S. Tu je zopár historických príkladov, ktoré výborne ukazujú, že zákaz modiel bol v praxi dlhodobo systematicky ignorovaný, najmä keď išlo o moc, peniaze a náboženský marketing:
1. Svätá predkožka Ježiša Krista (Santo Prepuzio)
V stredoveku kolovalo po Európe vyše 20 relikvií „svätej predkožky“. Každá bola považovaná za originál. Relikvie boli vystavované, uctievané, predvádzané pri procesiách, spájali sa s nimi zázraky.
Kľačanie, modlitby, zázračné účinky, púte – čistá modloslužba.
2. Relikvie a pútnické obchody
V stredoveku sa obchod s relikviami stal obrovským biznisom. Chrám, ktorý vlastnil “pravú” relikviu – napr. kúsok kríža, lebku svätca, materské mlieko Panny Márie – priťahoval pútnikov a s nimi aj peniaze.
Relikvie sa kupovali, predávali, sfalšovávali.
Prečo? Lebo ľudia verili, že relikvie majú magickú silu. Nie symbolickú. Reálnu.
3. Uctievanie Panny Márie – mariánsky kult
Od 12. storočia sa v katolicizme kult Panny Márie rozrástol do extrémov – vznikli stovky sôch, obrazov, svätýň.
Ľudia sa modlili k soche, nosili ju v procesiách, bozkávali ju, očakávali od nej zázraky, vyliečenia, zjavenia.
Aj dnes v Lurdoch alebo v Medžugorí sledujeme to isté – zbožštenie predmetu alebo miesta.
4. Ikonoklazmus – dôkaz vnútornej náboženskej krízy
V 8. a 9. storočí prebehli v Byzancii vlny ikonoklazmu – ničenia ikon, obrazov a sôch, pretože niektorí kresťania sami uznali, že to, čo robia, je modloslužba.
Tento konflikt rozdelil cirkev – jedni tvrdili, že je to „úcta“, druhí, že je to jasné porušenie druhého prikázania.
Už vtedy bolo zjavné, že hranica medzi symbolom a modlou sa v praxi rozmazala.
5. Cirkevné odpustky spojené s relikviami
V čase pred reformáciou si mohol veriaci skrátiť očistec tým, že sa pomodlí pred konkrétnou relikviou, alebo zaplatí púť do chrámu s danou svätou kosťou.
To nie je úcta – to je transakcia založená na magickom chápaní predmetu.
Martin Luther to priamo napadol ako zvrátenú formu náboženského obchodovania.
To, čo pôvodne zakázalo originálne Desatoro, sa stalo centrom bežnej náboženskej praxe
Ak niekto tvrdí, že „sa nikto neklania sochám“, tak nečíta dejiny, nepozerá sa do reality kostolov a ignoruje psychológiu náboženského správania.
Množstvo veriacich reálne verí v zázračnú moc predmetov – a ich konanie zodpovedá presne tomu, čo Biblia zakazuje.
Nie je hanba priznať si, že sa náboženstvá historicky vyvíjali aj v rozpore so svojimi vlastnými princípmi. Hanba je tvrdiť, že sa to nikdy nestalo – keď to je historicky, antropologicky a teologicky celkom presne zdokumentované.
Kuriozita na záver:
“Generálny vikár Nitrianskej diecézy, Mons. Peter Brodek, vykonal počas pandémie COVID-19 dva lety nad Slovenskom s relikviou Kristovej krvi, aby udelil požehnanie a prosil o ochranu pred epidémiou”.
Nitrianske biskupstvo zdôraznilo, že tieto lety boli v súlade s liturgickými pravidlami a neboli uskutočnené za účelom senzácie.
A zase nič. Zázračné uzdravenie slovače sa nekonalo a to ani na dva krát. Čím to asi tak bude?
Možno ten pán boh fakt nemá rád takýchto modloslužobníkov… A možno je to celé oveľa jednoduchšie — žiadny boh, žiadne čáry-máry.
