A opäť tu máme výročie SNP. A opäť tie isté trápne papalážske demagogické prejavy. Nechcem sa tu dnes venovať už oplieskanej téme, ako si komunisti privlastnili a takto nám vlastne ukradli SNP. Keď dnes vidím na oslavách klerikálov a fašistov, tak sa mi tu dnes natískajú iné naliehavé otázky: prečo kresťanská cirkev počas dejinných zlomov opakovane zlyhávala, prečo sa vždy stavia na stranu autoritárskeho despotizmu. A prečo sa ani počas SNP nepostavila na stranu pravdy, slobody a nevinných obetí, ale na stranu despotickej fašistickej moci a aktívnej kolaborácie s ňou? Slovensko má s týmto veľmi trpké skúsenosti a ostáva po tomto stále iba hnusná pachuť zrady a smrti.
Cirkev a Tisov režim: RKC ako poslušný služobník nacionalisticko-klerikálneho a fašistického štátu
Keď v roku 1939 vznikol Slovenský štát, katolícka cirkev nestrácala čas ani na sekundu. Jozef Tiso – rímskokatolícky kňaz – sa stal prezidentom a Vatikán medzi prvými uznal tento klérofašistický bábkový štát. Spišský biskup Ján Vojtaššák a veľa ďalších cirkevních hodnostárov otvorene podporili tento autoritársky despotický režim.
• Katolícke noviny v roku 1940 priniesli Deklaráciu vernosti fašistickému režimu HSĽS, podpísanú stovkami kňazov.
• Vatikán Slovenský štát nadšene uznal, ale problém nebol iba v nadšenom a rýchlom uznaní, ale v tom, že cirkev režimu poskytla kompletné ideologické krytie – „slovenský štát ako naplnenie Božej vôle“.
• Keď prišli deportácie Židov, Vatikán cez nuncia Giuseppeho Burzia poslal niekoľko formálnych protestov, ale slovenskí biskupi a prezident–kňaz Jozef Tiso naďalej hlásali, že ide o „očistu národa“ a „Božiu vôľu“. Ani Tiso, ani jeho najbližší cirkevní spojenci – Vojtaššák, Čársky či Buzalka – nezmenili svoju klérofašistickú politiku a naďalej poskytovali režimu ideologické krytie.
- Jozef Tiso (1942, Holíč):
„Židovská otázka sa musí riešiť, lebo je to Božia vôľa. Národ je povinný brániť sa proti vnútornému nepriateľovi.“
- Biskup Ján Vojtaššák (list z roku 1942):
Po návšteve transportného tábora v Žiline neprotestoval, ale požiadal len, aby deportovaným boli ponechané rúžence a modlitebné knižky.
- Biskup Karol Kmeťko (1942, kázne):
„Židovský vplyv je pre Slovensko pliagou, preto musíme byť vďační vláde, že sa tejto pliagy zbavuje.“
- Biskup Michal Buzalka (1940):
„Slovenský štát je dielom Božím a treba mu preukazovať vernosť a poslušnosť.“
Takže Vatikán síce formálne protestoval proti antisemitským opatreniam, ale slovenská cirkev a Tiso si išli tvrdou kolaboračnou líniou až do konca. Nešlo o jednotlivcov, ale o celú slovenskú cirkevnú hierarchiu, ktorá namiesto obrany nevinných obetí poskytla požehnanie klérofašistickému režimu. A obrovskú podporu mali aj u obyčajného kresťanského obyvateľstva. Tí pravoverní Slováci udávali tak mohutne, že to ani úrady v Bratislave nestíhali všetko registrovať. A to je obrovská ostuda slovenských kresťanov na tisíce rokov. Ale to budú asi tie ospevované slovenské “tradičné hodnoty”.
Cirkev nikdy nevstúpila do otvoreného odporu voči tomuto antihumánnemu fašistickému a nacionalistickému zlu. A ani nepatrila k šíriteľom myšlienky Slovenského národného povstania. Pár odvážnych jednotlivcov možno áno, ale samotná inštitúcia nikdy.
Cirkev a SNP: vlažné mlčanie, alebo dokonca odpor proti povstaniu
SNP bolo jednou z najväčších morálnych vzbúr Slovákov v dejinách. Ale cirkev? Vlažná, rozpačitá, bez jasného morálneho stanoviska.
• Žiadne veľké výzvy na odpor, žiadne masové zapojenie kňazov.
• Naopak, mnohí klerici zostali lojálni ku Tisovi a HSĽS.
Keby bola cirkev vtedy jasne povedala: fašizmus je zlo, Slovenský štát je kolaborácia s týmto zlom, tak slovenské dejiny mohli vyzerať úplne inak. Ale to nikdy neurobila.
„Náboženstvo udržuje ľudí spokojnými s tým, že nerozumejú svetu.“
— Richard Dawkins
Cirkev a Putin: starý kolaborantský scenár
A čo dnes? Dejiny sa opakujú. Ruská agresia na Ukrajine je jasný prípad zločinu proti ľudskosti aj slobode. A kresťanská cirkev?
• Pápež František sa zmohol len na vlažné „vyzývame k mieru“. Žiadne jasné slová typu: Putin je krvavý agresor, patriarcha Kiril a ruská ortodoxná cirkev sú aktívni kolaboranti vojnového zla.
• Vatikán neodsúdil osobne ani Putina, ani patriarchu Kirila. Rovnaké alibistické mlčanie, ako aj v časoch Tisa. Iba bezzubé formálne protesty, nič viac.
• Na Slovensku biskupi dnes radšej hovoria o akéjsi fiktívnej „gender ideológii“, než o skutočných vojnových zločinoch Ruska.
Cirkev sa dnes znovu drží rovnakej línie: ani sa len nepohne proti despotickej moci, mlčí alebo ju manipulatívne relativizuje a ospravedlňuje.
„Náboženstvo otrávilo všetko. Je to najstaršia a najnebezpečnejšia forma totality.“
— Christopher Hitchens
Prečo cirkev vždy zlyháva?
1. Dogmatická poslušnosť – cirkev je hierarchická, autoritatívna inštitúcia. Jej DNA je slepá otrocká poslušnosť, nie kritické a analytické myslenie. Preto sa vždy neomylne prikloní k vláde, ktorá jej garantuje absolútnu ideologickú moc a dominantné postavenie.
2. Svätý nacionalizmus – v 30. rokoch to bol slovenský štát a jeho klerikálny nacionalizmus, dnes zase „ochrana národných a náboženských tradičných hodnôt“. Vždy sa autoritárske zlo zabalí do národa a kríža.
3. Strach zo sekularizmu – skutočná hrozbou pre cirkev nie sú fašisti ani populistickí diktátori, ale slobodný, kritický, sekulárny človek. Preto sa radšej vždy príkloní k Tisovi, k Putinovi, k Trumpovi, k Orbánovi alebo k Ficovi než aby podporila modernú sekulárnu demokraciu.
„Každá náboženská cirkev ako inštitúcia je vynájdená ľuďmi, aby zotročovala a monopolizovala moc, aby okrádala a ovládala človeka.“
— Thomas Paine
Prečo je cirkev rizikom pre slobodu a demokraciu aj dnes?
• Nikdy sa morálne nevyrovnala s Tisom. Dodnes počuť biskupov, ktorí hovoria, že Tiso bol vlastne “svätý muž” a len akýsi „obetný baránok“.
• RKC stále koketuje s mocou. Od Vatikánskej zmluvy po podporu konzervatívnych populistov (Fico, Orbán, KDH, Taraba, Kuffovci, cez klerikálne zákony až po antiliberálne omše a pastierske listy pred liberálno-demokratickými voľbami.
• Stále mlčí k ruskej agresii. Radšej rieši potraty, LGBT a „gender“, než ruské vražedné bomby a rakety dopadajúce na celú Ukrajinu.
Preto je cirkev stále rizikom: jej inštitucionálna lojalita nie je ku pravde, pokroku a slobode, ale len ku vlastnej absolutistickej moci a dogmatickému vplyvu.
„Slepá viera v autoritu je najväčším nepriateľom pravdy.“
— Albert Einstein
Pointa
Cirkev počas Tisovho režimu kolaborovala a mlčala. Počas SNP sa nepostavila na stranu odporu, ale na stranu Tisa. Dnes pri Putinovi a Kirilovi opäť oportunisticky mlčí a mädlí si ruky a potichu sa teší spolu s Putinom a Kirilom na návrat dogmatického autoritársva do celej Európy.
Z histórie je to jasné: cirkev nie je zárukou ani pravdy, ani prosperity ani slobody. Naopak – je chronickým systémovým rizikom, ktoré sa vždy “neomylne” prikloní k autoritárstvu, keď cíti ohrozenie svojej despotickej moci a neobmedzeného ideologického vplyvu.
„Náboženstvo je univerzálna obsesívna neuróza ľudstva.“
— Sigmund Freud
Ak chceme brániť slobodu a demokraciu, musíme to robiť sekulárne, kriticky a racionálne – úplne mimo cirkevných inštitúcií a autorít, ktorých dejiny nám dávajú vždy tú istú lekciu: mlčanie, kolaborácia a alibizmus ku despotickému autoritárskemu zlu.
„Náboženstvo je urážkou ľudskej dôstojnosti. S ním či bez neho budú dobrí ľudia robiť dobré veci a zlí ľudia zlé veci. Ale aby dobrí ľudia robili zlé veci, na to treba náboženstvo.“
— Steven Weinberg
