Kritické myslenie. Epistemická zrelosť. Argumentačná gramotnosť.
To sú schopnosti, ktoré by mala rozvíjať každá moderná spoločnosť, ak chce prežiť v dobe dezinformácií, populizmu a rýchlo sa meniacich technologických výziev.
Lenže kým sekulárne vzdelávanie tieto schopnosti systematicky pestuje, náboženské vzdelávanie – vo svojej dogmatickej podobe – ich často potláča už v zárodku.
A to nie je len akademický problém. To je civilizačné riziko.
1. Sekulárna škola ako telocvičňa rozumu
V sekulárnom školstve (ak funguje, ako má):
• deti kladú otázky – a učia sa hľadať odpovede,
• tvrdia veci – a učia sa ich podkladať dôkazmi,
• počúvajú iné názory – a učia sa s nimi kriticky pracovať.
Vzdelávanie nie je memorovanie dogiem. Je to mentálny tréning – ako si vytvoriť názor, ako ho obhájiť a ako ho aj zmeniť, keď neobstojí vo svetle faktov.
Ako napísal Karl Popper:
„Skutočné vzdelanie nie je o tom, čo si máme myslieť – ale ako myslieť.“
2. Dogmatická viera ako brzda rozumu
V nábožensky orientovanej výchove – obzvlášť tej, ktorá sa zakladá na neomylnosti posvätného textu či autority – sa však deti učia niečo iné:
• Oddaná viera je najvyššia cnosť. Pochybnosť je hriech.
• Autorita má vždy pravdu. Kto ju spochybňuje, je nepriateľ.
• Pravda je večná. Hľadanie je zbytočné.
Výskumy ukazujú, že deti vychovávané v prostredí náboženskej dogmatiky:
• horšie rozlišujú realitu od fikcie (Boyer & McCauley, 2014),
• menej používajú analytické myslenie (Gervais & Norenzayan, 2012),
• menej rozvíjajú schopnosť spochybniť vlastné presvedčenia (Knežević & Smederevac, 2020).
„Indoktrinácia nie je učením ako myslieť, ale čo si “správne myslieť”. A to je aj základný rozdiel medzi skutočným vzdelávaním a ideologickou manipuláciou.“
3. Prečo na tom záleží? Lebo žijeme v čase informačného chaosu.
Ak deti od malička učíme, že autorita sa nespochybňuje, že pravdu netreba overovať a že pochybnosť je slabosť a hriech – potom z nich vyrastú dospelí, ktorí budú:
• veriť konšpiráciám a dezinformáciám,
• voliť charizmatických populistických manipulátorov,
• nevedieť rozlíšiť medzi faktom a ideologickým balastom,
• odmietať vedu, logiku aj empirické poznanie, ak tieto narúšajú ich svetonázor.
A to už nie je len problém školy. To je problém celej spoločnosti.
4. Evolúcia vybavila ľudí schopnosťou pochybovať – prečo ju stále potláčame?
Z evolučného hľadiska je schopnosť analyzovať, predvídať a korigovať sa jednou z našich najväčších výhod ako druhu.
No práve táto schopnosť je systematicky potláčaná, práve v prostredí dogmatických vierovyznaní – kde je cieľom fiktívny „pokoj duše“, nie racionálne hľadanie pravdy.
Ako upozorňuje aj neurovedec Sam Harris:
„Viera bez dôkazu nie je len nečestná – je to intelektuálne zlyhanie. A keď sa stane normou, je to civilizačný kolaps.“
5. Potrebujeme viac kritického rozumu – nie viac iracionálnych modlitieb
Dnešný svet potrebuje nové generácie, ktorá budú vedieť:
• rozmýšľať systémovo,
• vyhodnocovať riziká,
• čeliť komplexite,
• spolupracovať aj cez rozdielne názory.
Takéto nové generácie nevychováme v modlitebniach, kde sa odpovede dávajú skôr, než vôbec padne otázka.
Potrebujeme školy, budované ako laboratóriá racionálneho myslenia – nie ako výrobne poslušných, zakríknutých, nesamostatných, kriticky a analyticky nemysliacich jedincov, bez reálnej šance sa úspešne uplatnenie.
6. Kritické myslenie je vakcína proti manipulácii. A vzdelanie je spôsob, ako ju podať.
Sekulárne vzdelávanie nie je „proti náboženskej viere“.
Je za racionálny rozum, za neustále pochybovanie, za autonómiu analytického myslenia.
A to by malo byť spoločným cieľom každého, komu záleží na budúcnosti bohatej, slobodnej a otvorenej spoločnosti.
„Deti sa rodia ako vedci. Urobme všetko pre to, aby nimi aj zostali.“
— Carl Sagan
