Diskusia má byť stretom a súťažou myšlienok, podľa pravidiel.
Výmenou argumentov, priestorom na korekciu omylov, na hľadanie pravdy a riešení – alebo aspoň na pochopenie iného uhla pohľadu.
Lenže čoraz častejšie sa z diskusie stáva mentálne bojisko, kde nejde o porozumenie, ale výhradne o obranu svojho dogmatického presvedčenia. A to nielen toho náboženského, ale aj konšpiračného.
Stretávame ľudí, ktorí neprišli myslieť, ale iba presviedčať. Neprišli počúvať, ale len hlásať. Neprišli hľadať pravdu – oni si ju hotovú už priniesli. Pekne zabalenú, zapečatenú, nedotknuteľnú.
A keď sa ich pokúsite konfrontovať logickým argumentom, zrazu nestojíte proti názoru, ale proti podmienenému obrannému reflexu.
⸻
Dogma nie je názor. Dogma je identita.
Náboženský fanatik, ktorý verí, že v jeho posvätnej knihe alebo u svojho zbožňovaného internetového gurua je večná pravda,
aj antivaxer, ktorý si myslí, že „Big Pharma ovláda svet“,
aj konšpirátor, ktorý pod každým rozhodnutím vidí Sorosa, Rothschilda alebo slobodomurárov – všetci títo ľudia používajú rovnaký mentálny vzorec:
• Nepotrebujú dôkaz – majú svoju neotrasiteľnú istotu.
• Nepotrebujú diskusiu – majú svoje poslanie.
• Nepotrebujú vedu – majú svoje zjavenia.
Ako raz výstižne poznamenal Daniel Dennett:
„Nespochybniteľná viera nie je cnosť. Je to intelektuálne zlyhanie.“
⸻
Z logiky do demagógie
V momente, keď sa ich dogmatické presvedčenie otrasie, zostane len pudová reakcia.
Nie je to o tom, že ak sa ich argument v diskusii zrúti, poopravia ho – oni jednoducho prestanú argumentovať úplne.
• Namiesto odpovede príde výkrik.
• Namiesto faktu príde podozrenie.
• Namiesto diskusie príde osobný útok.
Z logického dialógu sa stane boj o prežitie dogmatického ega.
A presne vtedy pochopíte, že so stenou sa diskutovať nedá. Že je to presne ako hádzať hrach na stenu alebo perly sviniam.
Ako povedal Christopher Hitchens:
„Čo možno tvrdiť bez dôkazu, možno aj bez dôkazu odmietnuť.“
Ale v ich dogmatickom svete dôkaz nehrá žiadnu rolu.
⸻
Fanatizmus verzus kritické myslenie
Kritické myslenie vyžaduje odvahu pochybovať.
Fanatizmus však žije zo slepého iracionálneho presvedčenia, že pochybovať je hriech, zrada alebo slabosť.
Preto sa fundamentalista a konšpirátor až podozrivo podobajú:
• Obaja slepo veria, že len oni – ako jediní, vyvolení – vidia tú pravú pravdu, a všetci ostatní sú slepí.
• Obaja sa boja pochybností, lebo tie im rozkladajú ich dogmaticky poskladaný svet.
• Obaja potrebujú nepriateľa, lebo práve cez neho si upevňujú svoju vlastnú nadradenosť.
Ako poznamenal Carl Sagan:
„Ak nás učia, že je cnosť veriť bez dôkazov, potom nám môžu nahovoriť čokoľvek.“
A nahovárajú nám toho teda dosť – od spásy, cez čipy až po globálne sprisahania a armagedon.
⸻
Prečo to ohrozuje demokraciu
Diskusia je základ demokracie.
Ale ak v nej jedna zo strán nepripúšťa možnosť omylu,
ak odmieta kritériá pravdy,
ak si myslí, že logika je len trik nepriateľa,
potom sa demokracia stáva nemožnou.
Pretože nevládne racionálny argument, ale slepá viera.
Nie logický dôkaz, ale iracionálna emócia.
Nie hľadanie, ale dogmatické presviedčanie.
A keď sa u ľudí stratí schopnosť diskutovať, nastúpi len jedna vec – autoritárska, despotická moc.
⸻
So stenou sa nerozprávajte. Postavte most – pre tých, čo ešte aspoň trochu chcú počúvať.
Nie každý, kto nesúhlasí, je hneď náboženský alebo konšpiračný fanatik.
Ale ten, kto nie je ochotný nikdy zmeniť názor,
kto odmieta racionálny argument len preto, že mu nejde po srsti,
a kto nepovažuje diskusiu za cestu, ale za hrozbu –
ten nie je partnerom v hľadaní pravdy. Je len misionárom dogmy.
Diskusia s takýmto človekom je vyčerpávajúca, neplodná a často nebezpečná.
Preto ju nerobíme kvôli nemu.
Robíme ju pre tých, ktorí ešte aspoň trochu počúvajú.
Aby nezabudli, že pravda nie je krik, ale schopnosť priznať si omyl.
⸻
„Ten, kto si myslí, že už vie všetko, tomu je zbytočné niečo vysvetľovať. A ten, kto nič nechce počuť, sa už nikdy nič nenaučí.“
