Vznik vzťahov
V 50. rokoch 20. storočia sa Afrika stala centrom šírenia ideológie zo strany Číny, ktorá sa snažila na tomto kontinente šíriť myšlienky triednej revolúcie a antikolonializmu. Poskytovala spriazneným ideologickým stranám materiálnu a ekonomickú podporu. Oficiálne svoj záujem o Afriku Čína potvrdila návštevou vtedajšieho premiéra Enlaia, ktorý v rokoch 1963-1964 navštívil niekoľko afrických krajín. Sformoval určitú doktrínu na základe ktorej sa majú v budúcnosti rozvíjať vzťahy medzi Afrikou a Čínou. V tejto doktríne však chýbalo ovplyvňovanie politiky a medzinárodných vzťahov afrických štátov. Štart reforiem a nový, otvorený program 11. zjazdu čínskej komunistickej strany v roku 1978 zásadne zmenil medzinárodné priority Číny, vrátane prístupu k Afrike. V dôsledku oslabenia ideologických učení v Číne sa režim prestal orientovať na podporu ideologicky spriaznených režimov, ale na ekonomický potenciál Afriky. Vďaka novej otvorenosti čínskej ekonomiky sa štátne podniky financované čínskymi bankami mohli rozhliadať po nových trhoch a ten africký sa v priebehu pár rokov stal veľmi dôležitým. Čína sa v polovici 90. rokov začala angažovať v Afrike vo všetkých smeroch a začala zasahovať aj do politiky jednotlivých krajín v rámci Belt and Road Initiative.
Angažovanosť Číny na území Afriky spôsobila medzi obyvateľmi rôzne reakcie. Africkí lídri a vlády väčšinou hodnotia čínsku angažovanosť ako pozitívnu. Vyzdvihujú čínske investície do ich národnej infraštruktúry, tvorbu pracovných miest. Africké vlády nemajú motiváciu a ani silu kritizovať dôsledky čínskeho angažmánu, pretože z ich pohľadu pozitíva prevažujú nad negatívami. Avšak existujú aj pesimistické pohľady, ktoré tvrdia, že je to novodobá forma kolonializmu a export nerastných surovín z Afriky prevyšuje investície a import prúdiaci z Číny. Medzi najviac upozorňované problémy čínskeho angažmánu patria zlé pracovné podmienky a nekvalitné importované výrobky z Číny. Veľkou výhodou investícií Číny v porovnaní so západnými investíciami z pohľadu afrických vlád je nepodmieňovanie týchto investícií demokratickými princípmi, byrokratickými postupmi, medzinárodným dohľadom, dodržiavaním ľudských práv a v neposlednom rade ochranou životného prostredia. To značne ovplyvňuje aj environmentálnu bezpečnosť afrického kontinentu, prevažne centrálnej a južnej Afriky, kde sa Čína angažuje najviac.
Ghana
Ilustračným príkladom tohto problému môže byť zlatá horúčka v Ghane, kde nekoordinovane s lokálnou vládou emigrovalo od roku 2006 50 000 - 70 000 Číňanov, ktorí sa začali zapájať do ťažby zlata. Veľké množstvo z nich zbohatlo, otvorilo si v Ghane podniky a začalo zamestnávať čínskych prisťahovalcov a pôvodných občanov Ghany. Výsledkom je export všetkého kapitálu naspäť do Číny, pretože z chudobných čínskych prisťahovalcov sa stala bohatá vrstva obchodníkov nakupujúcich nehnuteľnosti vo veľkých čínskych mestách. Táto zlatá horúčka spôsobila napätie medzi Čínou a Ghanou, pretože okrem exportu bohatstva, používanie nových technológií na rozšírenie ťažby zlata má výrazné environmentálne dopady. Najvýraznejšie sú zneúrodnenie pôdy, kontaminácia pitnej vody a ničenie pôvodnej obživy ghanského obyvateľstva.
Čínske pytliactvo
Za zmienku tiež stojí desaťročie trvajúca zlatá éra pytliactva čínskych občanov na území Afriky páchaného hlavne na slonoch a nosorožcoch kvôli tradičnej čínskej medicíne. Ročne bolo kvôli slonovine zabitých takmer 20 000 slonov. Vo svojom vrchole trh so slonovinou predstavoval objem peňazí vo výške až 19 miliárd dolárov ročne. Africké štáty a ich obyvatelia spolu s Čínou nemali veľký záujem na riešení situácie. Až pod tlakom Európskej únie v roku 2017 Čína zakázala predaj slonoviny a počet slonov sa podarilo stabilizovať. Problém sa však nevyriešil úplne, pretože čínski občania cestujú za slonovinou aj do samotnej Afriky. (WWF 2019)
Paradox verejnej mienky
V kontraste s týmito tvrdeniami je verejná mienka africkej populácie. 75% Afričanov vníma angažovanie sa Číny na africkom kontinente pozitívne a veria, že ekonomický rast Číny je prospešný aj pre ekonomiku ich krajín napriek viditeľným negatívam zasahujúcim životné prostredie, ktoré čínske investície kompenzujú.
Je možné, že Afričania sympatizujú s čínskym režimom viac v porovnaní s dlhodobo industrializovaným západom, pretože v nej vidia nádej ako v bývalej rozvíjajúcej sa krajine, ktorá uspela v transformácii svojej ekonomiky a veria, že to je možné aj v ich krajine a môžu tento úspech dosiahnuť pomocou partnerstva s Čínou. Deje sa to napriek tomu, že čínske investície majú minimálny dopad na bežných obyvateľov. Pozitívna verejná mienka voči Číne sa však s odstupom času zmenšuje, pretože malí africkí podnikatelia nedokážu konkurovať čínskym korporáciám.
Výrazný rast investícií a vplyvu Číny
Množstvo západných krajín vrátane Európskej únie tvrdí, že sú stále najväčšími prispievateľmi do ekonomiky afrického kontinentu a Čína nemá až tak výrazný vplyv, čo je čiastočne pravda. Je nutné sa však pozrieť na rýchlosť rastu čínskych investícií v Afrike a na mieru exportovaných produktov do Číny. Hodnota obchodu s Afrikou sa od roku 1999, kedy predstavovala 6,3 miliardy dolárov, zvýšila na 166 miliárd v roku 2011. To je nárast o viac ako 2500% za jedno desaťročie. Viac ako 2000 čínskych firiem už investovalo v Afrike a 80% exportu do Číny tvoria kovy a petrochemické produkty, zvyšných 20% tvoria poľnohospodárske produkty a ostatné nerastné suroviny. Afrika sa tak rovnako stáva závislá na obchode s Čínou ako so západnými krajinami.
Priame investície Číny do poľnohospodárstva v Afrike tvorili 12% celkových investícií, čo je o 1% viac ako investície smerujúce do Európy. 89% čínskych spoločností zameraných na agroinvestície sa nachádza v Afrike. To dokazuje, ako dôležitým kontinentom sa pre Čínu Afrika stala za krátku dobu 20 rokov.
Angažovanie sa Číny na Africkom kontinente a súvisiaci dopad na životné prostredie a environmentálnu bezpečnosť Afriky je málo diskutovanou témou, ktorej sa kladie menšia dôležitosť. Rastúci vplyv Číny a environmentálne problémy, ktoré čínsky neokolonializmus v Afrike vytvára, by si však zaslúžil väčší záujem západného sveta a aj odbornej verejnosti. Export bohatstva z afrických krajín a laxný prístup k ochrane životného prostredia zvyšujú napätie a podporujú hrozby environmentálnej bezpečnosti. Problematika vzťahov sever-juh sa tak pomaly mení na problematiku sever-juh-východ bez toho, aby si to západný svet dostatočne uvedomoval.
