Krokom rezkým sme vyrazili z parkoviska na Fačkovskom sedle známym chodníčkom po žltej. Sekundant Pali skontroloval pri smerovej tabuľke čas, prepočítal priemernú rýchlosť a priblížil hodinu, v ktorú by sme sa mohli dostať k odparkovanému autu v Rajeckej Lesnej. Úžasné povzbudenie na úvod, keď sme ešte len začínali krokmi odkrajovať z pred nami týčiaceho kopca. Tešíme sa však na tých pár hodín na čerstvom vzduchu v lone prírody s nepredstaviteľnými výhľadmi na okolie. Po mäkučkej pôde, hoci sem tam po šmykľavom blate sa šlapalo skvele. S ako tak udržovanou kondičkou sme na striedačku raz zprava a raz zľava obiehali pomalšie kráčajúcich, či precítenejšie užívajúcich si okolité prostredie. Elegantne si utierame prvé kvapky potu z čela, dýchame, fučíme ako terénni ježkovia, iba Viťo sa chce rozprávať. Začínam ho podozrievať, že má žiabre keď mu to mele.
Krátka pauza na rázcestí pri informačnej tabuľke, plne využitá na pokochanie sa prírodou a doplnením tekutín a pokračujúc chodníkom zdravíme prvých, ktorí sa vracajú opačným smerom. Užívame si prechádzku lesným chodníkom, vysoké stromy nám na hlavami tvoria aleju a skrývajú naše zátylky pred páliacim slnkom. Naozaj o pár minút po prekonaní skalnatého chodníka sme na vrchole a na uvítanie nás oveje príjemný vánok, ktorý schladí naše spotené telá. Cítime tú výšku, silu, slobodu, ale aj chlad opretím sa o dvoj kríž na vrchole skál, pri ktorom je vždy povinná aspoň jedna fotka, resp. dve, pre istotu J. Peťa presvedčivo pripomenie, že Kľak skôr patrí martinskej strane, pričom vyvolá mierne protireakcie dvoch hornonitrancov. Nájdeme si miesto, kde na chvíľku skloníme hlávky, rozhliadame sa, ucuckáva sa pikao na doplnenie energie a vyhrievame sa na slnkom zohriatych skalách. Ešte je august, ešte sa môže sedieť na zemi. Vedľa nás skladá prilbu mladý biker, ktorý vytiahol kopec v pedáloch a suší si zablatené tričko na slnku s konštatovaním, že dole to pôjde horšie, resp. rýchlejšie po tom blate. Je to blázen v modrom, ale feši.
Opäť ustrojení, posilnení skvelou náladou sme sa po červenej vybrali na Ostrú Skalu. Trošku strmší zostup, ale nohy to zvládajú, len si dávať pozor na skaly, ktoré majú tendenciu pod nohami utekať. Na miernej rovine sa dostávam do čela našej 4člennej skupinky a s tradičnou vrtuľkou v zadku kráčam rezkejšie. Uvedomím si to utrúsenou poznámkou z Viťových úst, že by sme mohli ísť kľudne aj rýchlejšie. Zabávam hlavu i nohy rozprávaním s Palim, Viťo s Peťou si vychutnávajú súkromie dvoch mojkov na Ostrej Skalke a hádajú čo za obec z nej vidia. Pošlú nás dopredu, tak sa skoro po zadku spúšťame dole kopcom a zachytávame sa o stromy a o ich korene, ktorými sú posplietané navzájom. Tesne pod kopčekom stretávame dobre naloženú malú skupinku mladých, ktorí si vykračujú rovnako usmiatymi tvárami do kopca, ako sú tie naše, len z kopca. Ten výstup by som si s nimi teda nevymenila.
Na rázcestí na Vríčanskom Sedle sadneme na kláta a doprajeme si krátku pauzu pred finále. Ja si pochutnávam na bagete, Pali šuští s bebe keksami a o chvíľku cupitajú zostávajúci členovia. Popijeme vody, necháme uvoľniť napínajúce stehná a otrasené kolená z kopca a všímajúc si lesné plody a hríby pomaly cupitáme po žltej smerom do doliny. V potôčiku si ovlažíme čelo a už je to len chodníkom cez voňavý les, ktorý znenazdajky ústi na čoraz širšiu cestu pre lesnícke stroje. Topánky rozoznávajú tvrdosť cesty a štrku a ani pohľad už nie je taký čistý a ostrý ako pred pár hodinami. Dorazíme k autu, vyslobodíme na chvíľku chodidlá z pevného zovretia, nadýchame relatívne čerstvého vzduchu, poobzeráme vrchy navôkol. Už iba pohľadom do spätného zrkadla sa lúčime s kopcami, ktoré majú svoje neopakovateľné čaro a silu. Takže dovidenia, pretože sa určite vidíme opäť.
