Prvotná myšlienka bola, že turistickú túru Slovenských rajom som už raz absolvovala počas jesenných dní pred niekoľkými rokmi, tak na čo by som tam išla opäť? Na druhej strane ma mátal fakt, že v zime musí byť krajina iná, minimálne biela. Nechala som sa navnadiť, dokúpila potrebnú zimnú výbavu na turistiku, ktorou som dovtedy nedisponovala a doma oznámila môjmu zákonitému, že buď s ním alebo bez neho idem do raja.
Predĺžený víkend na čerstvom vzduchu začínal pre všetkých až na 2 pracujúce osoby v piatok, návštevou zavretej Dobšinskej ľadovej jaskyne a krátkym rozbehom dosiahnutím cieľového bodu Občasný prameň a Havrania skala. Po 3 a pol kilometrovej prechádzke nasledovalo ubytovanie na Horskej chate v Čingove a naplnenie žalúdkov v blízkej overenej reštaurácii. Na základe niekoľko ročných skúseností rozdelenie izieb medzi ubytovaných bolo jasné a síce, tí čo odháňajú všetkú divú zver a starajú sa o prerušovaný spánok svojich bezprostredných susedov spali v apartmáne najbližšie ku vchodovým dverám. 100 x ďakujem, že som mohla spať na poschodí. J
Na sobotné ráno som sa tešila. Uvítal nás poletujúci sneh a mínusová teplota. Oproti plánovanému odchodu sme mali len mierny sklz. Rýchle raňajky, nevyspaté oči niektorých ponocujúcich, teplé polievočky na ranný žalúdok, niekoľko litrov navareného čaju v termoskách a rýchly štart. Trasa bola jednoznačná Čingov – Ústie Tomášovskej Belej – ústie Sokolej doliny – Veľká Poľana s jasným cieľom Medvedia jaskyňa na ceste hore. Prvé tvorenie skupiniek už po pár metroch, úvodných pár teplých slov pod Tomášovským výhľadom, na ústí Bieleho potoku, prvé fotky, asi jediná spoločná fotografia všetkých 16 zúčastnených a uväzovanie mačiatok na Romanove rýchle nohy. Bleskovo sme minuli tabuľu s oznámením, že sa nachádzame v prírodnej rezervácií národného parku, a už sme boli pri prvých namrznutých rebríkoch, ktoré lemovali tok pokojnej rieky. Utŕžením prvého pádu na zadok som i ja nasadzovala mačky, ktoré sedeli až po treťom dolaďovaní, ale potom sa už išlo bez šmyku, či strachu pádu do studenej vody.
Krátke trvanie dní v zimných mesiacoch a trasa, ktorú sme chceli zvládnuť spolu s návratom do Čingova ešte za svetla, mne osobne bránila si pobyt v prírode vychutnať tak, ako by som si priala. Bolo však dostatok času na vnímanie dlhých bielych šiat vyšívaných striebornou vyšívkou, či kryštálových šperkov, ktorými bola príroda vyzdobená. Hovorí sa, že si krajina pod zimnou prikrývkou vychutnáva čas odpočinku, ale kľudne môžeme povedať, že si užíva krásu zimného kožúška a luxusu, ktorý jej navrstvené vločky a zamrznuté cencúle poskytujú. Celú tú krásu si človek uvedomuje stúpajúc po strmých a zamrznutých rebríkoch, kedy cíti zemskú príťažlivosť, v stehnách cíti tras a srdce mu pumpuje rýchlejšie ako obvykle. Nájde si však momenty, kedy si chvíľu vychutnáva pohľady vôkol a niekoľko krát si pomyslí, aká je to nádhera.
Rýchlo sme dobehli malú skupinku troch turistov, ktorí vyrazili z Čingova ešte pred nami a všetci spolu, po krátkej pauze a občerstvení pri informačnom hríbiku na rázcestí Sokolej doliny (záver), kde nás čakal sám pán predseda klubu vysokohorských turistov Vojto, sme ako husičky za sebou nasledovali šlapaje, ktoré nás zaviedli k vstupu do Medvedej jaskyne. (pokračovanie v 2. časti)..
