Takýmto človekom pre mňa bol a stále je môj kamarát Ľudvo. Hoci sme netrávili spoločne čas denne, stačili nám pravidelne nepravidelné stretnutia na vypestovanie si úžasného kamarátstva. Chvíle, ktoré sme mohli stráviť spoločne boli plné vzájomnej otvorenosti, úprimnosti a podpory. Vedeli sme sa rozprávať donekonečna o všetkom, čo nás napadlo, čo nás trápilo, či čo nás tešilo. Jeden s druhým sme sa tešili a prežívali ťažké chvíle zároveň. Ticho sme ležali vedľa seba, pozorovali hviezdy, užívali si ticho noci a snívali vlastné sny. Nech sme akokoľvek dlho spolu nekomunikovali, prisnil sa mi sen alebo ma postretla obyčajná vec každodenného života, ktorá mi ho pripomenula a Ľudvo mi v ten deň telefonoval. Telepaticky prepojení sme takto fungovali niekoľko rokov. Je to niečo krásne, keď má človek pri sebe osobu tak blízku a zároveň vzdialenú.
Popri našom priateľstve každý z nás žil svoj život a vedel, že v prípade potreby sme tu jeden pre druhého. Prišiel čas, kedy sme sa opäť po čase stretli a keďže sa blížil čas mojej svadby, okrem všetkých záležitostí sme prebrali aj úvahy o manželstve. Vyznala som sa mu s mojimi pocitmi šťastia a zároveň pocitmi neistoty a veľkej zodpovednosti. A po mojej chvíľke monológu ma on priklincoval správou, že chce vstúpiť do rehole. Hlava sa mi zakrútila a mala som pocit, že ma v ten moment prešiel náklaďák. Trpezlivo som si vypočula pocity, ktoré mi chcel zveriť a ja som mu bola vďačná. Vďačná za to, že mi tak dôveroval a povedal to všetko čím sa zapodieval niekoľko mesiacov a rokov sám a držal to v sebe. Nasledujúce dni boli pre mňa ťažké. Postupne som si začala uvedomovať čo to pre nás znamená. Stratím ho. Už nebude také jednoduché stretnúť sa a život podľa rehoľného rádu ho zmení. Niekoľko krát som si dobre poplakala a snažila sa jeho rozhodnutie pochopiť. Moja predstava našich spoločných stretnutí s rodinami sa rozpŕchla a mala som pred sebou ťažké rozhodnutie. Buď mu vyplakávať na ramene a ešte mu to sťažiť alebo ho podržať a podporiť ho, nech je silný vo svojom rozhodnutí a dotiahne to do konca. Prežili sme obdobie jeho krátkodobých stáži v reholy, užili si ešte posledné spoločné výlety, bol pri mne v deň mojej svadby a ja som ho bola odviezť do rehole, kedy odchádzal na prvých 6 mesiacov služby Bohu. Stáli sme jeden vedľa druhého v dôležitých dňoch našich životov. O chvíľu mu 6 mesačná "skúšobná doba" uplynie a za ten čas komunikujeme prostredníctvom klasických listov a jeden krát sme sa videli. Tajne som dúfala, že si to rozmyslí, že príde vytriezvenie a nebude povolaným. Ale opak je pravdou. Pri spoločnom stretnutí, spoločnej modlitbe z neho vyžaroval pokoj, pokora, vyrovnanosť, spokojnosť a láska. Slzy som ťažko zadržiavala, keď som videla aký je šťastný. Ale prajem mu to. Brala som naše kamarátstvo ako dar od Boha a som presvedčená, že to tak má byť. Stále má miesto v mojom srdci a živote. Áno zmenilo sa všetko. Ale viem, že opäť mi Ten hore pošle do cesty niekoho, s kým budem mať rovnaký pocit spolupatričnosti ako s Ľudvom. A myslim, že som ho už aj stretla. :-)
