PIATOK - 1. DEŇ Po neformálnom zoznámení sa s Paťom a ďalším inštruktorom Michalom ,a ostatnými 6 nadšencami, sme sa pokojne usadili. O 9.00 hod. nás Paťo oficiálne privítal, oboznámil s organizačnými záležitosťami, približným priebehom kurzu (ale naozaj len približným, pretože o prekvapenia nás nechcel pripraviť, takže sme sa nič konkrétne od neho nedozvedeli), nezabudol pripomenúť, že v prípade nášho vnútorného pocitu, že na to nemáme môžeme hocikedy z kurzu odstúpiť, nám dal podpísať ešte papier o zodpovednosti a uvedomenia si, že sme do toho išli dobrovoľne a tak sme sa mu pod to všetci podpísali. Každý z nás dostal vysielačku, píšťalku pre prípad úrazu či stratenia sa, šatku, obäz, ktorý sme si všetci uložili do svojich maskáčov na rovnaké miesto, umelohmotný obal na občiansky preukaz, preukaz poistenca a dôležité čísla na inštruktorov, ktorý sme museli mať celý čas na krku. A konzervu, ktorá mala slúžiť ako motivácia, či dráždilo, pre prípad vlčieho hladu, o ktorého v prvý deň nebolo núdzu a síce s Paťovou pripomienkou, že jej otvorenie by znamenalo nedokončenie výcviku. Rozdelil nám volacie znaky a obznámil nás s volacími znakmi jeho a Miša, ktoré sme používali pri plnení jednotlivých zamestnaní a pri komunikácii cez vysielačky. Následne sme sa presunuli na ihrisko, kde sme každý rozprestreli celtu a na ňu vyložili celý obsah našich ruksakov. Zoznam vecí, ktoré nám poslal pred výcvikom Paťo každý z nás 7 pochopil po svojom, hlavne vetu ... "a ďalšie veci, ktoré považujete za potrebné na prežitie". A tak sa inštruktorom podarilo zadržať celkom pestrú zbierku sladkostí, môj hroznový cukor, lano, sekeru, karabíny, cigarety a všakovaké iné, pre prežitie podľa inštruktorov nepotrebné záležitosti. Takto pretriedený materiál sme si mohli pobaliť do batohov, ktorý mohol vážiť tak 15-18 kg. Medzi tým sme absolvovali prednášku o správnom oblečení na prežitie, o vhodnej obuvi do terénu, ako aj skupinovú terapiu v kruhu s veľmi príjemnou psychologičkou Želkou, s ktorou sme sa rozprávali o možných situáciách, v ktorých sa ocitneme a ich možný vplyv na našu psychiku. Po Želkinom oddobrení, že sme všetci spôsobilí, sme si všetci natankovali pitnú vodu do všetkých fliaš, ktorými sme disponovali a pripravení sme sa s batohmi na chrbte vydali v Mišovych stopách na pochod nevieme kam. V rámci krátkej prestávky na občerstvenie vodou nám Paťo porozprával základné princípy dopĺňania tekutín počas pochodu, čo bolo veľmi užitočnou informáciou, ktorú však nie každý z osadenstva pravidelne dodržiaval. Niečo málo po obede, sme sa zastavili na lúke pod lesom, kde sme mali prednášku z topografie. Bol nám vysvetlený princíp určovania svetových strán podľa slnka, ako aj určenie času pomocou zápaliek. Všetky teoretické poznatky sme následne po každej prednáške v priebehu celého kurzu realizovali aj v praxi a niekedy aj niekoľko krát. Prišlo plnenie prvej úlohy. Definované miesto určenia, kde sme sa museli dostať na základe mapky, ktorú sme si sami nakreslili. Určenie styčných bodov, ktorých dosiahnutie sme hlásili Skale 2 (volací znak Michala) alebo Skale 1 (volací znak Paťa), podľa príslušnosti k skupine. A tak sme sa každý sám zo 7 statočných vybrali po 10 minútových intervaloch na cestu podľa mapky. Na mieste určenia sme nazbierali šípky na večerný čaj, našli pár bedlí a iných jedlých hríbov a po obdržaní inštrukcií sme vyrazili na cestu k druhej skupinke pod velením Skaly 1. Všetci sme sa stretli pri rampe a pochodovali na miesto, ktoré bolo známe opäť len dvom z našej výpravy. Zložili sme sa pod lesom na lúčke, dostali prednášku o budovaní prístrešku a následne si každý z nás mal na základe získaných informácií nájsť najvhodnejšie miesto v lese, na vybudovanie prístrešku na prvú noc na výcviku prežitia. Pričom podmienkou bolo, aby boli naše prístrešky vzdialené 25 metrov od najbližieho suseda vedľa nás. Mali sme hodinu a pol na vybudovanie našich apartmánov a ich čo najpohodlnejšie zariadenie, aby aj samotný Paťo, čo by hosť bol spokojný s komfortom a pohodlím, ktoré poskytoval. Každý z nás sme potom odprednášali a obhájili si miesto výberu, spôsobm vybudovania, s určením dvoch únikových východov, ako aj možné opatrenia proti nevítaným návštevníkom. Nasledovala prednáška o zakladaní ohňa, ktorú sme si aj prakticky každý sám zrealizovali a mohol prísť čas večere. Mišo nám predviedol ako sa varí zrno, ktoré chalani po dni nejedenia ocenili. Ja celiakiou trpiaca som dostala dva zemiačiky, ktoré som uvarila s pár hríbami. Uvarili sme ešte z ostatných nájdených hríbov polievočku, ktorej chýbala jedine štipka soli, zaliali sme to všetko šípkovým a mätovým čajom, požuli lístky mäty a boli sme natučnení ako nikdy. Potom prišla zdravotníčka Majka, ku ktorej sme po jednom chodili. Tá nám odmerala tlak, zmerala teplotu, povyzvedala ako sa cítime a referovala náš zdravotný stav Paťovi. Večierka bola ohlásená na 22.30 hod. a tak sme chvíľku ešte pri ohni, ktorý mohol byť založený iba na jednom presne určenom mieste, posedeli, porozprávali a nezlomil nás ani moment, kedy Paťo prišiel so zabalenými šúlkami kukurice, ktoré si hodil do pahreby. Spoznajúc fakt, že Paťo je rozštiepená osobnosť, ktorá na výcviku prežitia klame, zavádza, robí si srandu a je nevýpočítateľný, sme sa chvíľku pohrávali s myšlienkou, že budeme spať v spacákoch v maskáčoch, ak by na nás inštruktori vymysleli nočný pochod. Ale nakoniec sme sa pekne uložili do teplého, čistého prádla a zaliezli každý do svojich príbytkov. Prvá noc bola dlhá, plná neznámych zvukov, ale nad ránom sme všetci (okrem Líšky 2) aspoň na chvíľu zažmúrili oká. Líška 2 keď vraj nemá svoju posteľ, ťažko sa vyspí niekde inde. A možno to bolo aj tým, že si prístrešok vybudoval vo svahu a pomaly sa šúchal dolu kopcom. Ráno pri ohni, ktorý museli založiť Líšky 5 a 6, ktoré určil ešte večer Paťo, sme všetci skonštatovali, že už vieme, aké miesta nie sú vhodné na budovanie prístreškov. :-) Skúsenosť pre ďalšiu noc.. Začala sa sobota, druhý deň výcviku prežitia, o ktorom sa dozviete nabudúce.... už čoskoro :-)
