S neistým tónom v hlase sme sa opýtali Miša či mäso, zemiaky a mrkvu musíme naozaj jesť, pretože po dvoch dňoch skromnej stravy sme neboli veľmi hladní. Naznačil nám, že prídel stravy odpovedá náročnosti zamestnania, ktoré nás čaká a tak sme sa bez rečí pustili do varenia kuracej polievky s mrkvou a zemiakmi, ako aj k opekaniu a duseniu kuracieho na všakovaké spôsoby, o ktorých sme vedeli z prednášok od Miša o úprave stravy na prežití.Natlačení sme sa ustrojili a nasledovali Paťa na skalnatý kopec, kde nás oboznámil s poslednou úlohou nášho zamestnania. Tam sme určili svetové strany, nakreslili mapku, na základe ktorej sme sa mali dostať na miesto určenia, ktorým bolo ihrisko na Slatinských Lazoch, odkiaľ sme v piatok vyrážali. Následne sme si sami uviazali lano naučenými uzlami, zliezli skvelú skalnatú stenu, na ktorej nás Mišo zastavil a urobil pár fotiek. Vyšli na kopec, odstrojili, naložili na chrbát materiál a vyrazili na cestu, opäť každý samostatne s časovým rozmedzím medzi nami. Cestou dolu kopcom som čoraz častejšie a intenzívnejšie cítila boľavú bedrovú kosť, ktorá mi nepríjemne pukla pri nočnom pochode a tak som volila cestu zväčša hore kopcom, kedy bola bolesť znesitelnejšia. Po určitom čase ma volala Skala 2 a overoval si moju polohu. O pár minút som mala na dohľad ihrisko, ktoré som si pamätala z piatku, kedy sme odtiaľ odchádzali s neistými pocitmi a očakávaniami. Pri príchode na miesto určenia som sa zahlásila Skale 2 a zahliadla ostatné Líšky (1,2,5), ktoré boli predomnou a už osprchovaní vybaľovali materiál a debatovali. Zhodila som batoh, vyzliekla maskáčovú bundu a uvedomila si, že výcvik prežitia som prežila. Studenú sprchu som si zopakovala dokopy 4 krát, aby som nadobudla pocit ako takej čistoty. Počkali sme na Líšky 3,6a 7 a už v civile v očakávaní na vyhodnotenie, sme sediaci vonku debatovali s Paťom a Mišom a počúvali ich zážitky a skúsenosti s výcvikmi. Odovzdali sme zapožičaný materiál a na vyhodnotení si vypočuli názory Paťa a Miša na naše výkony. Boli nám rozdané veci, ktoré sme odovzdali v piatok ako zbytočnosti. Obdržali sme certifikáty o absolvovaní tréningu v oblasti špeciálneho výcviku "Prežitie" a po rozlúčke sa každý pobral svojou cestou. Taaaak, to bol výcvik prežitia, ktorý som absolvovala ako jediné dievča v skupine 6 chlapcov. Jeden z nich, Líška 7, ktorý mal asi 10 rokov síce s nami neabsolvoval všetky úlohy a zamestnania, ale úlohy, ktoré vykonával zvládol. Zlaňoval bez preukázania strachu, varil čaje, pripravoval aplikačné formy liečivých rastlín, zakladal oheň a určoval svetové strany. Každý z nás si z výcviku prežitia okrem certifikátu odniesol niečo svoje. A hoci mnohí z mojho okolia nevedia pochopiť, ako som sa sama mohla na niečo také dať, pre mňa to bol neskutočný zážitok, úžasná zábava, pričom niekedy to od zábavy malo dosť ďaleko. A hoci si človek mohol povedať, že tie tri dni vydrží čokoľvek, nedostatkom spánku, vyváženej stravy a nočným pochodom, sme sa každý jeden z nás o sebe niečo viac dozvedeli. Ja len viem, že pre mňa každá úloha bola výzvou. Čím náročnejšia úloha, tým väčšiu energiu som pociťovala a v tých kritickejších situáciách som neprestala pozitívne myslieť a tešila sa na ten pocit uspokojnenia, ktorý prišiel po každej zvládnutej úlohe. A som rada, že som nemala ani jednu kocku hroznového cukru na rozdiel od ostaných Líštičiek (s čím sa mi na záver priznal Paťo s ostatnými spolubojovníkmi). Nadobudla som nové poznatky, nové skúsenosti, ktoré možem uplatniť čiastočne aj v bežnom živote a už teraz viem, že opäť si niečo vymyslím a rada nejaký ďalší tréning v oblasti špeciálneho výcviku absolvujem. Chcem poďakovať Paťovi a Michalovi za skvelo odvedenú prácu. Paťovi za nevypočítateľnosť, ktorá na mňa vplývala ako výzva očakávať niečo nové a dobíjalo mi to baterky. Michalovi za neskutočné prednášky, za jeho zapálenie pre vec a trpezlivosť, ktorú nám preukazoval. Peťovi, Majke a Želke za čas, ktorý nám venovali a dali nám pocítiť, že je o nás postarané, keby bolo treba. Na záver môžem všetkým len odporúčať. CHOĎTE DO TOHO !!
