Bavila som sa tým, že ľudia často môj pohľad nevydržali, uhli očami a ospravedlňujúco sa zahľadeli kamsi ponad mňa. Nedokázala som ich oči pritiahnuť naspäť. Zatiaľ čo oni si v hlave mysleli aké nevychované dieťa.
Keď sa občas zabudnem a pozerám sa na ľudí tak ako kedysi, netrénujú žiadny ospravedlňujúci výraz. Buď po mne nepriateľsky spod viečok zazerajú, alebo uhýbajú pohľadom v domnienke, že nikto nevidí, čo sa im deje za zreničkami. Je to blázon počujem ich myšlienky tíško sa presúvať ku mne. Zarazím sa a znova sa neurčito zahľadím do kávy. Počujem hlasy minulosti, mojich rodičov, ktorí mi zakazovali takzvane sa pozerať. Sledovať ľudí ostrým pohľadom a hľadať v nich osudy. Často mi zakrývali oči a stále vraveli na to si ešte malá, pochopíš, keď budeš dospelá. Problém je, že deti nechcú robiť to, čo im kážu rodičia a preto som chcela sledovať všetko „nevhodné“. Vraví sa, že zakázané ovocie chutí. Pri zakázaných filmoch som sa snažila pozerať cez kľúčovú dierku a kradmo som pozorovala žobrákov, tulákov, potulných spevákov. Ľudí, ktorí mali zaujímavé osudy. Nechápala som akí sú tí dospeláci hlúpi, keď prechádzajú okolo tohto všetkého a tvária sa, že to neexistuje a skĺznu pohľadom ďalej. Jediný znak toho, že si niečo všimli sú posmešné úškrny a pohľady plné strachu.
Prečo to robia? Zaujímalo ma. Prečo tieto iné veci, týchto iných ľudí nevnímali, ale pozerali na ostatné pre dieťa nezaujímavé veci ako výklady s oblečením a na ustaraných pánov v oblekoch s takým očividným potešením?
Po desaťročí a pár drobných mi rodičia prestali zakrývať oči. Bola som sklamaná z toho, čo som videla. Videla som toho menej, ako som videla, keď som bola dieťa a zakrývali mi oči. Pochopila som prečo dospeláci nepozerajú na tých „nevhodných“ ľudí ako ich volali. Kým všetci ostatní dospelí prázdne prešli pohľadom po mne, títo ľudia sa tíško pozerali späť.
