Z Viktóriiných vodopádov sa vraciame do Botswany. Späť do krajiny, ktorá sa vyznačuje vyššou životnou úrovňou, stabilným politickým a hospodárskym vývojom. História krajiny nepozná také politické excesy aké postihli susednú krajinu - Zimbabwe. Vzťah k prírode a aj jej ochrana je tu na podstatne vyššej úrovni. Našou ďalšou zastávkou je veľmi zaujímavý národný park.
♦♦♦
Národný park Chobe ( Botswana) - zahŕňa viac ako 10 000 km2 rôznych ekosystémov. Vyskytuje sa tu nespočetné množstvo zvierat. Park sa vyznačuje najväčšou populáciou slonov v Afrike. Na lepšie poznanie parku treba niekoľko dní. Najväčšiu koncentráciu zvierat však nájdete na brehoch rieky Chobe. Žiaľ návštevnosť tohoto parku už prekračuje primeranú úroveň. Na druhej strane sa zvieratá nedajú rušiť turistickým ruchom a žijú si svoj život pred zrakmi zvedavých ľudí.
♦♦♦
Ďalšia zastávka na našej ceste vzbudzovala veľké očakávania.
Okavango delta (Botswana) - Rieka Okavango pramení v Angole na planine Bié. Tečie smerom na juhovýchod, kde sa do nej vlieva najväčší prítok rieka Cuito. Následne prechádza územím Caprivi pásu, kde tvorí časť spoločnej hranice Angoly s Namíbiou. Tok rieky nikdy nedosiahne oceán a namiesto toho delta rieky vytvára močiar s rozlohou 68 640 km² na severnom okraji púšte Kalahari. Delta je tvorená mnohými kanálmi a tie vytvárajú tisíce ostrovov. Počas záplav sa delta zväčší trojnásobne a priláka obrovské množstvo zvierat z okolia a vytvorí jednu z najväčších koncentrácii divokej zveri v Afrike.
Toto celosvetovo výnimočné miesto podlieha nekompromisnej ochrane prírody. Počet návštevníkov je prísne limitovany a preto je potrebé plánovať výlet do delty z veľkým časovým odstupom. Väčšina turistov prichádza len na krátku návštevu v rozsahu niekoľkých hodín. Je však možné aj absolvovať niekoľkodňový pobyt priamo v delte. My sme strávili na jednom z ostrovov 3 dni.
Naša cesta do nedotknutej divočiny v delte rieky Okavango začala dobrodružne. Jazda terénnym autom z mesta Maun pripomínala off road preteky. A to bol zároveň náš posledný ekologický hriech voči prírode. Ďalšie tri dni sme strávili bez výdobytkov dnešnej civilizácie.
V prístavisku sme nalodili do člnov mokoro naše stany, spacáky a matrace ako aj zásoby vody a potravín. Zoznámili sme sa s našimi " gondoliermi" a zároveň sprievodcami a vyrazili na ostrov uprostred delty.
Kemp sme si vybudovali v kroví pod stromami. Tábor bol jednoduchý, ale poskytoval tieň a relatívne bezpečie pred divými zvieratami, ktorých stopy boli všade okolo nás.
Cieľom nášho pobytu bolo spoznávanie nedotknutej a ničím neobmedzenej africkej prírody. Naši sprievodcovia nás učili poznávať rastliny, zvieratá a kolobeh života v delte. Pravidlom číslo jedna bolo bezpodmienečné akceptovanie ich pokynov. Sprievodcovia nemali žiadne zbrane. Ich jedinou zbraňou boli znalosti o správaní sa zvierat a schopnosť riešenia prípadných konfliktných situácií. Okolo nás sa neustále pohybovali zvieratá, ktoré zabijú ročne veľké množstvo domácich obyvateľov. Najväčší zabijak na súši je byvol a vo vode hroch. Len poznaním ich správania sa je možné sa nebezpečným situáciám vyhnúť.
Z tábora sme vyrážali na treky v skorých ranných hodinách a pred západom slnka. Chodenie v rade za sebou, žiadne prudké pohyby, žiadne hlasité zvuky, dodržiavanie odstupovej vzdialenosti od zvierat. To boli základné pravidlá vo voľnom teréne.
Potulky po savane priniesli množstvo nádherných pohľadov a záberov.
Podvečer sa africká divočina menila na rozprávkovú krajinu. Takéto svetlo nájdete len v Afrike. Žltá farba sa postupne menila na zlatú, oranžovú, červenú a fialovú. Keď čierna zahalí krajinu, na oblohe sa objaví žiariaca stuha Mliečnej dráhy. To sa nedá popísať. To treba vidieť, zažiť a odfotografovať.
Po troch dňoch sme sa vrátili do civilizácie. Naši sprievodcovia nám ešte ukázali dočasné táborisko v ktorom žijú v čase sezóny. Keď príde obdobie dažďov, odchádzajú do miest a okolitých dedín. Sprievodcovia sú organizovaní do cechov, ktoré majú vlastné požiadavky a pravidlá na vzdelanie, skúsenosti a fyzické danosti. Štruktúra cechov zabezpečuje rovnomernosť pracovného vyťaženie a spravodlivosť odmeňovania. Pre viacerých z nich je to jediný zdroj obživy, preto je dodržiavanie pravidiel veľmi dôležité.
Po výnimočnom zážitku putujeme ďalej. Čaká nás posledná zastávka v Botswane. Navštívime ďalší výnimočný komunitný projekt. Cestou na juh míňame diamantovú baňu v blízkosti mesta Letlhakane.
Ťažba diamantov veľmi ovplyňuje okolité ekosytsémy. Takýchto baní je v oblasti niekoľko. Ich negatívny vplyv na životné prostredie je veľký, na druhej strane však prinášajú domácej ekonomike významný podiel financií, ktoré sú investované do rozvojových projektov.
Khama Rhino Sanctuary (Botswana) - je komunitný projekt zameraný na voľne žijúce živočíchy, ktorý bol založený v roku 1992 s cieľom pomôcť zachrániť miznúce biele nosorožce.
Rezervácia s rozlohou približne 8585 hektárov v oblasti Kalahari Sandveld poskytuje prvotné prostredie pre nosorožce biele a čierne, ako aj viac ako 30 ďalších živočíšnych druhov a viac ako 230 druhov vtákov. O úspechu projektu svedčí aj fakt, že pri jeho založení tu žili 4 biele nosorožce a dnes ich je tu viac ako 50. Do rezervácie je možný vstup len na vopred vyžiadané povolenie, čím sa reguluje počet návštevníkov. Kontakt medzi ľudmi a zvieratami je veľmi citlivý. Vďaka tomu môžete zblízka a nerušene pozorovať zvieratá v ich prirodzenom prostredí. Harmonický život okolo napájadla, radosť zo života mladého nosorožca, alebo zebry. Obdiv patrí všetkým, ktorí sa starajú o existenciu a rozvoj takýchto projektov.
♦♦♦
Na tomto mieste sme sa rozlúčili s africkou prírodou. Po návrate do Johannesburgu sme ešte absolvovali bicyklový výlet po Sowete. Jedná sa opäť o komunitný podnikateľský projekt. Takto cestovné kancelárie a turisti aspoň čiastočne prispievajú k rozvoju Soweta.
Soweto je mestská časť mesta Johannesburg ktorú ohraničuje pás bývalých zlatých baní na juhu mesta. Jeho názov je anglická sylabická skratka pre juhozápadné černošské štvrti (South West Township). Soweto bolo založené belošskou vládou v 30. rokoch 20. storočia ako čierne geto na okraji Johannesburgu.
Históriu miesta nám počas bicyklového výletu priblížil tak trochu revolučne naladený miestny sprievodca. Soweto, kedysi najväčšie černošské osídlenie v krajine, bolo symbolom zjednoteného odporu voči rasistickému režimu apartheidu a domovom vodcu boja proti apartheidu Nelsona Mandelu. Je to miesto, kde polícia počas povstania v roku 1976 zabila 176 protestujúcich študentov a kde obyvatelia v 80. rokoch odmietli platiť bielej vláde za nájomné, elektrinu a vodu počas bojkotov. Dnes stelesňuje spoločenské a triedne rozdiely čiernej väčšiny. Od ukončenia apartheidu v roku 1994 sa Soweto postupne mení. Vláda tu zrealizovala mnohé rozvojové projekty. Nie všetky boli úspešné. Zmeny sú viditeľné len v niektorých štvrtiach. Sú tu pekné upravené štvrte s modernými domami, ale ešte zostáva stále veľa biednych chatrčí s nezamestnanými obyvateľmi.
♦♦♦
Na záver môjho blogu som pôvodne plánoval rozvinúť diskusiu ohľadne vplyvu turistiky berúc do úvahy ekonomické aj ekologické aspekty tohoto fenoménu modernej doby. Pandémia koronavírusu však úplne prevrátila všetko v našich našich životoch. Naše plány, myslenie a aj naše životné priority. Asi by bolo zbytočné v týchto chvíľach presviedčať samých seba a pod vplyvom udalostí hodnotiť náš doterajší spôsob života. Nechtiac sme sa stali účastníkmi celosvetového experimentu, keď aspoň chvíľu žijeme bez turistického ruchu. Politici, ekonómovia, sociológovia, ekológovia a vedci z ďalších odvetví usilovne zbierajú dáta z tohoto nechceného experimentu. Treba dúfať, že budúci rok nám odpovedia na väčšinu otázok súvisicich s s témou turizmu. A treba veriť, že vďaka tomu dôjde aj zásadným zmenám v koncepcii voľnočasového cestovania, ktoré výrazne znížia negatívny vplyv na našu planétu.
