Dieťa je také naivné. Myslí si, že ak sú dvaja ľudia schopní usmiať sa na seba, tak by raz mohli byť na seba trochu milí. Ale to sa nedá! Dieťa sa len začudovane pozerá a pýta: „Prečo?“
Dieťa je také naivné. Myslí si, že ak ľudia vedia urobiť jeden ústretový krok voči iným, tak by mohli urobiť aj druhý, prípadne tretí krok. A možno by sa raz mohli prestať nenávidieť. Nie že by sa museli mať hneď radi. Aj veľmi málo by bolo viac, než nič. Ale nedá sa to! Dieťa krúti hlavou a nalieha: „Prečo?“
Dieťa je také naivné. Myslí si, že ak sa dvaja ľudia môžu v miery a v pokoji rozísť, tak by mohli skúsiť v miery a v pokoji zostať spolu. Ale to sa jednoducho nedá!!! A dieťa so slzami v očiach opakuje stále tú istú otázku: „Prečo?“
Dieťa fantazíruje o tom, ako by sa niečo mohlo dať. Neuvedomuje si, že niektorými vecami sa jednoducho neoplatí zaoberať. Ako by to vyzeralo, keby sme všade pateticky hľadali schodné cesty?
Nič z toho sa totiž - jednoducho nedá...
„...ale prečo???“ pýta sa...
