Príbeh Ottly Kafkovej
Svet pozná Franza Kafku ako proroka úzkosti, muža, ktorý predpovedal byrokratické peklo 20. storočia. Ale keď sa to peklo stalo skutočnosťou, nebol to spisovateľ, kto sa mu postavil tvárou v tvár. Bola to jeho najmladšia sestra.
V literárnych kruhoch bola dlho len „tou milou Ottlou“. Najmladšia, najobľúbenejšia sestra génia. V skutočnosti bola Ottilie Davidová (rodená Kafková) jedinou bytosťou, pri ktorej Franz necítil tú svoju povestnú, zničujúcu osamelosť. Kým Franz o temnote písal, Ottla do nej musela vstúpiť.
Útek do Siřemi: Kde sa rodila duša
Aby sme pochopili jej záverečnú obetu, musíme sa vrátiť do roku 1917. Franzovi práve diagnostikovali tuberkulózu. Ottla urobila niečo, čo bolo vtedy pre dievča z dobrej židovskej rodiny neslýchané – vzbúrila sa proti otcovi, despotickému Hermannovi Kafkovi. Odmietla život v pražskom salóne a stala sa farmárkou.
Prenajala si malé hospodárstvo v dedinke Siřem (Zürau). Práve tam vzala chorého brata a dala mu osem mesiacov, ktoré označil za najšťastnejšie v živote. Už vtedy mala povahu bojovníčky. Keď sa neskôr zamilovala do Josefa Davida, českého kresťana, otec zúril. Ottla si však postavila hlavu. Vydala sa z lásky, nie z povinnosti.
Rozvod ako zbraň
Píše sa rok 1942. Protektorát Čechy a Morava je zovretý nacistickou päsťou. Ottla urobila rozhodnutie, ktoré mnohí vtedy nechápali. Podala žiadosť o rozvod.
Nebol to útek pred manželom. Bol to chladnokrvný kalkul lásky. Ottla vedela, že kým je Josef ženatý so Židovkou, stratí prácu a ohrozené budú ich dve dcéry, Věra a Helena. Tým, že sa od rodiny formálne odstrihla, urobila zo seba terč, aby manžela a dcéry vyňala z priamej línie ohrozenia. Zbavila sa ochrany, aby ju dala im.
Čoskoro nato si po ňu aj tak prišlo gestapo.
Poslali ju do Terezína, geta, ktoré nacisti cynicky nazývali „vzorovým židovským sídliskom“, hoci ho využívali ako záchytnú stanicu pred Osvienčimom. Ottla mohla skloniť hlavu. Mohla sa pokúsiť prežiť tým, že by bola neviditeľná. Namiesto toho pracovala s deťmi – vystrašenými, zmätenými deťmi, ktoré nechápali, prečo sú uväznené, prečo ich rodičia vyzerajú tak vydesene a prečo nikdy nie je dosť jedla.
Potom, v októbri 1943, prišiel rozkaz: transport do Osvienčimu. Každý v Terezíne vedel, čo to znamená, aj keď to nevyslovili nahlas. Deti vybrané do transportu boli vydesené. Niektoré boli siroty. Iné boli oddelené od rodičov. Na túto poslednú cestu sa mali vydať samy.
Ottla sa dobrovoľne prihlásila, že pôjde s nimi.
Nemusela. Nebola na zozname transportu. Ale keď videla tváre tých detí, rozhodla sa. Niekto musel kráčať s nimi. Niekto ich musel držať za ruky. Niekto sa musel postarať o to, aby neboli samy, keď príde temnota.
Celé desaťročia si Ottlu pamätali najmä ako „sestru Franza Kafku“ – ako poznámku pod čiarou v literárnych biografiách, spomínanú v diskusiách o jeho listoch. Ale Ottlin príbeh nie je poznámkou pod čiarou. Jej vzbura nebola namierená proti konvenciám či očakávaniam rodiny – bola namierená proti myšlienke, že by sa mala zachrániť, zatiaľ čo deti trpia osamote. To je hrdinstvo vo svojej najčistejšej podobe.
Dedičstvo, ktoré prežilo
Ottlin príbeh sa nekončí v popole Osvienčimu. Jej „kalkulácia“ s rozvodom vyšla.
Jej dcéry, Věra a Helena, vojnu prežili.
Věra Saudková, Ottlina dcéra, sa stala významnou redaktorkou v pražskom nakladateľstve. Celý život zasvätila tomu, aby dielo jej strýka Franza bolo vydávané a čítané. Bez Ottlinej obety by Věra neprežila. A bez Věry by sme možno mnohé detaily o Kafkovi nikdy nepoznali.
Keď dnes čítame Kafku a obdivujeme jeho genialitu, mali by sme si spomenúť aj na ženu, ktorá ho držala pri zemi, keď lietal v oblakoch, a ktorá potom sama vyletela do najvyšších sfér ľudskosti, keď svet padol na dno.
Ottla Kafková nebola len sestra. Bola dôkazom, že aj v tom najtemnejšom príbehu sa dá zapáliť svetlo.
