Čas spieva a umiera

krb a v ňom pohodené ľudské hlavy. 

dohoreli a vyhasli všetky uhlíky

ktoré za to ani len nemôžu. 

okenné rámy vzbĺkli s nimi 

a dom zostal celý. 

je pol ôsmej, aspoň to tak ukazujú hodiny, 

ktoré boli z papiera a zožltnuté slnkom. 

bledosť značí ruiny spasených životov

a nikto sa nepozerá

lebo všetci kráčajú inak ako včera 

keď sa to celé zosypalo

ako tajné rituály pred spaním.

/

čas umiera v ústach.

keď prechádzam okolo všetkých tých 

sklenených ľudí. 

čas sa rodí v porceláne, 

a leje si nádeje do nás, 

ako polievku do misiek. 

vidieť ho, ako plače

a pritom sú ešte len raňajky. 

čo asi bude robiť po večeri? 

hľadať v korunách stromov 

históriu a príčiny?

tam kde my sme už dávno po smrti.