Zacina sa to v skolke, alebo v skole. Ja som do skolky nechodila, tak som dlho bola take utiahnute, vecne chore chudatko. Az v druhej, alebo v tretej triede sa to zacalo – prudko inteligentny zaujem. Trieskanie ucebnicami po hlave, tahanie za vlasy, pocmarana ruka, polamane sponky do vlasov, schovane kabaty, zjedena desiata, natrhnuty rukav. Tento „sofistikovany“ zaujem nie je tymto v ziadnom pripade vycerpany. Neobislo to ani mna. Casto som pocitila jedno, alebo druhe. Najviac si asi v siestej triede pamätam krasneho spoluziaka, volal sa Dusan Krajcirovic. Mal tmave vlasy a velmi sa mi pacil. Myslim, ze som raz aj od neho dostala nejakou knihou po hlave. Po prazdninach som sa na neho neuveritelne tesila. No a triedna nam oznamila, ze Dusana v to leto, ked siel na bicykli zrazilo auto a nehodu neprezil. Ostala mi po nom mala kresba a zapis v pamätniku: „Len tri slova v srdci maj miluj, trp a odpustaj.“ Nik tomu nechcel verit! Nechtom som do papiera podciarkla slovo „miluj“…
Ale nemyslite si, aj sama som bola tryznitelkou. Pamätam sa ako som v siedmej triede na zastavke autobusu do krvi doranala hanky a opaky ruk jednemu deviatakovi. Sam si bol na vine. Provokoval a potom drzal, smial sa a tvaril, ze ho to vooobec a ani nahodou neboli! Na druhy den cez velku prestavku sa vybral za mnou. To som sa ale dopocula az neskor. S mojou starsou nevlastnou sestrou, vtedy tiez deviatackou sme v ten den mali oblecene rovnake kockovane kosele a prvu, ktoru poklepal po chrbte aby sa otocila, bola ona. No, a kedze to bola – na rozdiel odo mna, pekne urastena kocka, hadajte! Uz od nej ani neodisiel. Len mi statocne povedat, ze si nas pomylil a bol zas u nej. Niet divu ha, ha! Co by robil s takou priesvitnou vychrtlinou ako ja, ktorej vtedy padali nohavice v kazdom obchode s oblecenim? Ani trochu ma to nemrzelo a sestre som ho nezavidela. Ani neskor, ked prisli ini. Bola som na to zvyknuta.:::
Zazivala som nove veci. Krasne bolo aj si precitat v zapisniku z gympla od utiahnuteho spoluziaka, o ktorom kazdy vedel, ze ma platonicky miluje: „…kazde rano som rad kvoli tebe chodil do skoly.“ Naproti tomu ja som nenapadne skoro cele styri roky milovala ineho svihaka triedy. Jemu som potom pred maturitou do zapisnika napisala: „… a tak mily Dandy, ani nevies, pre koho tie slzy v druhaku na vylete tiekli.“ - vtedy ma totiz utesoval prave on a ja som mu nechcela povedat, o co ide. Bol velmi prekvapeny. Vraj som mu to mala povedat. Vtedy v stvrtom rocniku som ale uz bola dokonale odmilovana .
Akosi mi vyhovovalo ostat pri tom a len snivat. Bola som a stale som presvedcena, ze moj citovy zivot bol bohatsi, ako kohokolvek ineho. Ved to, co robili moje niektore spoluziacky, ja som zazivala ovela krajsie a hlavne – tak ako sa mi to pacilo! Mna moje platonicke lasky neuveritelne kazdy den posuvali, motivoval, vytrhal z kazdodennej reality. Je jasne, vsetky TIE OZAJSTNE veci si ma pockali – v pravy cas a podobne krasne, o akych som snivala.
Nechcem tvrdit, ze platonicke lasky su vylucne vysadou mladat. Naopak, v poslednych dnoch si kladiem otazku, aka bola pravdepodobnost, ze zene 50+ chorej na rakovinu niekto vyzna lasku… V mene vsetkych mu vsak dakujem za maly pocit vynimocnosti, ktory som pri tom zazila.
