Aj takí sú ľudia II ...

Keď som ju usadila do kresla a ona na mňa prehovorila prečo prišla, ovanul ma nepríjemný pach z úst. Doktor aj ja sme vedeli, že s ňou bude práce nad hlavu. Nebola u stomatológa niekoľko rokov- zo strachu.   Začala rutinná práca, založili sme kartu, urobili prehliadku, poučili o ústnej hygiene... Dôkladne som jej vysvetli dôležitosť ústneho zdravia, strach treba vedome potlačiť, na to máme šedú kôru mozgovú a je tu ešte sestra, ktorá bojazlivých pacientov pri ošetrení drží za ruku. So všetkým súhlasila a začala k nám chodiť na ošetrenie ako švajčiarske hodinky. Jej stav sa pomaličky zlepšoval a viditeľne sa menila aj ona. Začala sa usmievať, neskôr už nebola taká nervózna, i keď strach mala stále.Pred ošetrením, kým sa doktor pripravil vždy sme máličko pokecali, a tak som sa dozvedela, že je učiteľka. V práci bola dosť uzavretá pre svoj zovňajšok (obliekala sa ako šedá myška) a svojim zubom... Ale ako som povedala, začala sa meniť. Do roka sme jej liečbu ukončili a ako čerešničku na torte sme zhotovili fixnú protetickú prácu (nahradili chýbajúce zuby). Za mesiac mala prísť na kontrolu... Ktosi zaklopal na dvere, otvorím a do ambulancie vošla dáma na vysokých podpätkoch, lurexové jemné pančušky, krásny žiarivý kostýmček viditeľne šitý na mieru. Čerstvo podstrihnuté vlasy s nádherným melírom. Bola to ona, naša pacientka... Doktorovi aj mne klesla sánka až na kolená a zo mňa nechtiac vyhŕklo: „ bože to ste vy?“. Ona sa zasmiala zvonivým hlasom a pritom ukázala úsmev, ktorému ja hovorím „ ala ERILEX“. Oboch nás vyobjímala a porozprávala ako sa cíti dobre. Stúplo jej sebavedomie, kolegovia zmenili voči nej správanie a dokonca aj manžel... však viete čo. Bola spokojná a šťastná. Pre toto milujem svoju prácu, aj takto končia niektoré „drámy“. Sú to drobné čriepky, ktoré vám uviaznu v pamäti navždy. A ľudia keď prejavia radosť a spokojnosť s vašou prácou sú úžasní. Aj takí sú ľudia...   GABY.