Keď som bola dospievajúce dievča kuchyňa nebola pre mňa veľkým lákadlom a preto sa moja pomoc mame obmedzila na čistenie zemiakov a zeleniny. Všetko čo odo mňa žiadala navyše bolo obťažovanie a hrozná drina. Mama mi stále pripomínala :“budeš mať raz svoju rodinu, ako sa o muža a deti postaráš, keď sa ti v kuchyni všetko hnusí?“. Mykla som plecom a odpovedala, že si zoberiem kuchára za muža. Óóó – nevedomá blaženosť...
Vydala som sa ... a nastali krušné časy pre mňa. Okrem rezňa s varenými zemiakmi som nevedela nič. Šťastie v nešťastí, že sme zo začiatku bývali u svokry. Bola to jednoduchá ale dobrá žena, ktorá mala so mnou božskú trpezlivosť. Pomaly som začala objavovať čarovný svet kuchyne, s jej vôňami, chuťami a farebnosťou jedál. Bola to ale krušná cesta, ktorá občas končila v záchodovej mise, v odpadkovom koši... Manžel bol myslím si veľmi tolerantný k môjmu umeniu, pretože aby ma neurazil a nechutilo mu, tak iba povedal: “zlatko toto by sme už jesť nemuseli, skús niečo iné“.
Ale učila som sa a zdokonaľovala. Čítala som kuchárske knihy, zbierala recepty, sledovala v telke varenie... Šlo to a bolo to čím ďalej zaujímavejšie. Zamilovala som si kuchyňu, varenie začalo byť pre mňa radosťou a nie iba povinnosťou. Skúšala som nové smery, nové jedlá- nie vždy s úspechom, ale neodradilo ma to. Moja neústupnosť bola čím viac korunovaná úspechmi typu – prázdne taniere, spokojný úsmev muža po obede, dokonca časom i pochvala od detí. Myslím si, že som dobrá kuchárka. Milujem varenie, varenie je pre mňa relax, keď som nahnevaná navarím aj 2-3 chody naraz a hneď mi je ľahšie na duši...Naše deti si počas puberty vodili veľa kamarátov k nám a tak som mala stále koho kŕmiť.Vždy boli prázdne taniere a dovetok: „naša mama také nevarí, bolo to dobré“. Od susedov k nám chodieva pravidelne dcérina najlepšia kamarátka s vetou „teta čo ste varila?“ a to je vegetariánka.
Moju skúšku z varenia som vlastne zložila iba nedávno a hádam dopadla na výbornú... Minulý rok v lete moja mama slávila 60 rokov života. A tak som jej vystrojila záhradnú slávnosť ako to býva vo filmoch. Predkrm, hlavný chod, šaláty a dezert na záver. Všetko som pripravila vlastnými rukami, stoly pod šiatrom pripravil manžel s deťmi a vítali sme hostí. Bolo to veľkolepé, mama bola dojatá a nemala žiadne pripomienky, čo je pri jej povahe priam zázrak... A samozrejme čo ma potešilo najviac, že sa všetko zjedlo.
Dcéra je už dospelá a má podobný postoj ku kuchyni a vareniu ako som mala kedysi ja. Jej priateľ ju nabáda aby to skúšala, ale vidím že je to pre ňu hrôza... Ale jednu vec sa naučila úžasne a to sú palacinky. Od nej sú božské a tenučké ako papier... možno je to začiatok opakujúcej sa minulosti.K ničomu ju nenútim, nechávam tomu voľný priebeh. Raz bude mať muža, deti a kuchyňu... a bude sa musieť postarať o ne. Ak však nebude mať viac šťastia ako jej mama – manžel kuchár.
GABY
