Toto všetko som prežila, keď mala stužkovú moja dcéra. Čo som sa nalietala po obchodoch... Nakoniec som sa musela uspokojiť so šatami z Miletičky. A tak je to aj s inými druhmi oblečenia a o spodnom prádle väčších rozmerov ani nehovorím, takže po obchodoch chodím iba v nevyhnutných prípadoch. O mojich peripetiách s oblečením vie moja švagriná Zuzka, ktorá je polovica zo mňa, ale napriek tomu chodí nakupovať do Rakúska. Jedného dňa ma asi už nemohla počúvať a tak sme sa dohodli, že pôjdeme na nákupy spolu. Naškriabala som z rodinného rozpočtu hriešnych 100 eur a išlo sa na nákupy. Zaviedla ma do obchodu a zavelila „ choď a nakupuj“.
Nesmelo som sa rozhliadla a poslušne som zamierila k regálu nadrozmerných veľkostí. Vybrala som si ¾ rifle ( pre istotu dvoje) a nejaké letné tričká a išla som do kabínky . Obliekla som si prvé rifle, zapnem gombík a skoro mi oči vypadli z jamôk- rifle mojej veľkosti mi boli VEĽKÉ, odstávali asi o 5-8 cm v páse. Vystrčila som v panike hlavu z kabínky a skríkla som na druhú stranu obchodu: " Zuzana tie nohavice sú mi veľké..."
Slovenská časť nakupujúcich vybuchla smiechom a Zuzana zakričala späť:" hľadaj v menších číslach". Zmätene som išla vrátiť tovar (od hamby by som sa strčila do myšacej diery) a vybrala si menšie čísla.
Nakupovanie nakoniec dopadlo dobre.Celá nadšená som si kúpila niekoľko kúskov oblečenia a vôbec mi už neprišli drahé.Nič sa totiž nevyrovnalo pocitu, že mne môže byť v normálnom obchode niečo aj VEĽKÉ.
Takže v závere som prišla na to, že ja nie som vôbec obézna, mám normálnu postavu-problém je u výrobcov oblečenia- oni s nami normálnymi nerátajú!
Dievčatá milujte svoje telá a svoje kilogramy,riešenie sa určite nájde...
Ja som vďaka Zuzane našla. GABY
