Na vymýšľanie programu „ako stráviť voľný čas“ je u nás doma expert môj manžel. A tak vymyslel, že ako správni Bratislavčania by sme sa mali zúčastniť. Hoci bolo dosť horúco a slnko nemilosrdne pripekalo, prikývla som a zalarmovala pár známych, s ktorými rôzne „výmysly“ môjho muža absolvujeme. Poviem úprimne – tešila som sa.
Na Hlavnom námestí sme si našli dobré miesta a čakali sme na kráľovský sprievod. Bolo to úžasné, všetko som hltala očami. Vojaci pochodovali okolo mňa na dosah ruky v dobových kostýmoch. Kone boli krásne vyzdobené a Maroš sa niesol ako naozajstný kráľ.
Bolo horúco, čas pokročil a o slovo sa prihlásil hlad. Tak sme si povedali, že sa ideme najesť do Mýtneho domčeka, pretože dole pod ním mala byť dobová bitka. Ako povedali, tak urobili... Usadili sme sa, objednali si a keď sme boli v polovici obeda, prišiel kráľovský sprievod. Kráľ Ferdinand II. tu skončil svoju púť a premenil sa na teplom zmoreného Maroša Kramára a chudák hladný sa tiež chcel najesť. Pobehoval medzi stolmi, ľudia mu gratulovali k výkonu a ako sa motal okolo mňa (ani neviem ako), vyletelo zo mňa: „pán Kramár odfotíte sa prosím so mnou?“. Najprv ma prepálil pohľadom a vzápätí sa usmial tým svojim chlapčenským úsmevom, no a ja mám na pamiatku foto s Marošom ( baby záviďte mi!).
Po obede sme sa rozhodli, že pomaličky pôjdeme späť do mesta a na moste ešte obzrieme boje pod nami. Stojím medzi ľuďmi kochám sa pohľadom a zrazu mi zvoní mobil. Bože teraz niekto otravuje, zdvihnem a otrávene do mobilu zavrčím – prosím. „Prosím ťa môžeš mi prísť odomknúť? Niekto ma zamkol, do riti!“ – stuhla som, pretože to bol hlas môjho muža a ja som nerozumela odkiaľ ho mám odomknúť, pretože som myslela, že je so mnou. Desať sekúnd som myslela, že si robí srandu, ale podľa tónu hlasu som usúdila, že nie. Následne vychrlil, že išiel na toaletu a niekto ho omylom zamkol. Nezdržala som sa smiechu a poslala kamaráta, aby to vybavil. Ten sa za chvíľku vrátil a povedal, že žiadny kľúč tam nie je. No to už som za žart nepovažovala a išla situáciu riešiť sama. Manžel na toalete bol za dverami riadne nahnevaný a tak som tam postavila kamaráta(nech mu robí spoločnosť) a ja upaľovala za čašníčkou. Keď som jej vysvetlila situáciu bola veľmi (samozrejme) pobavená, no vzápätí sme sa obidve zhrozili, lebo kľúč sa stratil. Viete si predstaviť situáciu, keď tri čašníčky namiesto obsluhy hľadajú kľúč od WC ? To nechám na vašej obrazotvornosti...
Našťastie sa našiel a išli sme slávnostne odomknúť môjho muža... čašníčka sa mu ospravedlnila a on to našťastie zobral s humorom.
Samozrejme, že celú cestu domov sme sa mali na čom baviť a zvyšok dňa som mu vysvetľovala, že to bola iba zhoda okolností a nikto z nás s tým nemal nič spoločné.
Myslím, že dodnes mi to neverí...
GABY
