Ale žarty stranou. Pôvodne som chcel tento blog poňať humorne, ale keďže tu už prestáva všetka sranda, dnes, ak dovolíte, zostanem verný veľkému českému bardovi, ktorého som mal tú česť osobne spoznať a ktorého som z čírej úcty citoval v záhlaví tejto stránky. Že piesne Karla Kryla sú nadčasové, to všetci vieme už oddávna. Ale niekedy sú jeho poetické oblúky (alebo mosty, aby sme zostali pri téme) siahajúce do našej prítomnosti až mrazivo výrečné a výstižné. Po efektnom salto mortale, ktoré včera podvečer vystrúhol Béla Bugár a ktoré uvoľnilo lavínu zhnusenia zo strany jeho bývalých voličov, mi od rána v ušiach znie jeho legendárna Rakovina. Začína sa týmito slovami:
Zní hlasy soudních znalců
a padlých andělů,
řvou ústa slavných starců
z reklamních panelů.
A jaro karty míchá,
pro záda shrbená
a přetěžko se dýchá
a svítí červená.
Ak si správne pamätám, tak zhruba v tomto duchu sa niesli posledné voľby na jar 2016. V tom čase bol Fico už štyri roky vo vláde celkom sám, bez kontroly čo len jedinej opozičnej ale aj koaličnej strany, povzbudzovaný iba bandou svojich pomýlených a perverzných Jánošíkov a zberbou ešte pomýlenejších a ešte perverznejších voličov, ktorých občianskoprávne a demokratické povedomie sa datuje niekam do obdobia Víťazného februára. Skrátka, už pridlho svietila červená a veľkú väčšinu Slovákov priam žrali mrle od očakávania, kedy konečne naskočí zelená a oni sa budú môcť pohnúť zase o krôčik ďalej, pretože opätovný experiment s vládou jednej strany sa skončil nepochybným fiaskom. Potom však Béla Bugár s Radoslavom Procházkom zamiešali kartami spôsobom, ktorý nechal v úžase stáť nielen ich voličov ale asi všetkých demokraticky zmýšľajúcich ľudí v tejto krajine. Druhý menovaný zakrátko zabalil svoju neslávnu politickú kariéru a ostala po ňom iba trápna spomienka a zopár smutno-smiešnych vtipov o „gazdoch“ a „zodpovednosti“. Pokiaľ ide o toho prvého, tí naivnejší medzi nami si možno pomysleli, že už nikdy viac sa od neho nenechajú napáliť…
V tom jaru listy žloutnou
a sněží do květin
a hrůza chodí s loutnou
a s věncem kopretin.
Té loutně struny chybí
a stvůra bez tváře,
spár dravce, tlama rybí,
si hýká z oltáře.
Tak ako žltnúce listy na jar a puky kvetov pod záľahou snehu, celá naša krajina sa počas ďalších dvoch rokov začala noriť do závejov zúfalstva a beznádeje. Rakovina, na ktorú sa zvrhla Ficova štvorročná „samovláda“, za dva roky pôsobenia tejto včera naoko pochovanej koaličnej vlády nezadržateľne metastázovala do všetkých oblastí spoločnosti. Do erbu si táto vláda dala krédo: Rozkradnúť z európskych peňazí čo najviac, lebo po roku 2020 už žiadne ďalšie neprídu. A zatiaľ čo banda zbojníkov bez tváre so zárukou beztrestnosti od samotného Kalibabu dravčími pazúrmi hrabala pod seba z kopy, ktorá bola určená predovšetkým tým najbiednejším spomedzi nás, dve prominentné bábky Ficovho koaličného divadla – totiž Béla Bugár a Andrej Danko – sa rybacími papuľami snažili vtĺcť svojim voličom do hláv, že žiadna alternatíva voči ich vláde nejestvuje. „Rybacími“ preto, lebo ich mediálne a iné verejné výstupy už dávno stratili akúkoľvek výpovednú hodnotu, hoci ten prvý sa napriek jazykovému hendikepu úporne snaží, aby to celé dávalo aspoň aký-taký gramatický poriadok a logický zmysel, kým ten druhý na túto ambíciu rezignoval zrejme už v maturitnom veku.
Jak tóny kravských zvonců
zní stránky pamfletů,
lze dobrati se konců,
být stádem Hamletů.
Být každý sobě drábem,
to mnohé přehluší,
však vápno neseškrábem,
když vězí na duši.
Aj by sme sa možno všetci boli nechali pomaly uvariť ako tie povestné žaby v hrnci, nebyť Jana Kuciaka a hŕstky jeho kolegov-novinárov, ktorí tu nie celkom z vlastnej vôle suplovali a ešte stále suplujú prácu policajtov, vyšetrovateľov, prokurátorov a ostatných ochrancov zákonnosti. Títo ľudia nielen našim vládcom ale všetkým nám dlhé roky nastavovali zrkadlo, v ktorom sme mohli vidieť vlastnú dušu pod hrubými nánosmi vápna a bahna, pokračujúc tak v odkaze stredovekých potulných bardov píšucich, recitujúcich a spievajúcich svoje pamflety. Len pre poriadok, dnešnú negatívnu konotáciu si slovo „pamflet“ vyslúžilo od tých, proti ktorým boli hanopisy odjakživa namierené, totiž od vládcov; nečudo, že v našich zemepisných šírkach ich koncom minulého storočia hojne používala najmä prehnitá komunistická garnitúra, ktorej hrdým pokračovateľom je aj (formálne bývalý) premiér Fico. To ich „pamflety“ boli tými tónmi kravských zvoncov, čo v nás prebudili Hamletov, ktorí napokon prišli na to, že je niečo zhnitého v štáte slovenskom. Postupne však začali rezignovane odpadávať, tak ako môj dlhoročný kamarát Tom Nicholson (druhý exemplár trička, čo vidno na obrázku, dostal odo mňa do daru a žiadny ďalší zatiaľ neexistuje; prípadní záujemcovia nech sa prihlásia u súdruha Žinčicu) ktorý sa mi naposledy zdôveril, že aj okolo neho už začal hustnúť vzduch a aj to bol jeden z dôvodov, prečo radšej zdvihol kotvy.
Je večer, v sálech hrají
pár dalších premiér,
jak loni třešně zrají,
a štěká teriér.
A znovu ptáci vzlétnou,
výš k slunci, poslepu,
to léto chodí s flétnou
a sahá po tepu.
V našich divadlách sa síce premiéry hrajú dodnes, akurát v našej politike je ten trojnásobný premiér už značne zreprízovaný a zrecyklovaný, okukaný a Troška aj ohmataný (narážka čisto zámerná), skrátka povädnutá, starnúca primadona, ktorá zanovito odmieta uznať, že väčšina publika si už celkom nahlas žiada jej derniéru. A to ešte chudák Kryl netušil, že v hlavnej úlohe nášho politického kabaretu bude samotný tak trochu citovaný „premiér“, ktorý by si najradšej uzurpoval každú rolu, dokonca aj toho chudáka štekajúceho teriéra, minimálne vo vzťahu k novinárom (hoci viem, že sa to nepatrí, tu by som si dovolil verše maestra trochu aktualizovať a na koniec druhého riadka dať „derniér“ a na koniec štvrtého „premiér“).
Je známo, čí je vina,
to hraní s kostrami
má jméno Rakovina
a voní astrami.
Kůň běží bez udidla,
kouř štípe do očí.
Hrajem si na pravidla!
a deska přeskočí… přeskočí… přeskočí…
Aj vám naša politická realita príde tak trochu ako obohraná, či rovno pokazená platňa? Ani sa vám nečudujem… Béla Bugár, do ktorého by to už možno nikto nepovedal, totiž dokázal vyrobiť politické déja vu ako hrom a po dvoch rokoch opäť šokovať nielen väčšinu svojich voličov ale asi aj všetkých normálne a demokraticky zmýšľajúcich ľudí v tejto krajine. Napriek tomu, že Republiková rada Mosta-Híd v pondelok výslovne zaviazala svoje predsedníctvo rokovať buď o termíne predčasných volieb alebo o vystúpení z vládnej koalície, Bugy si svoju „hru na pravidlá“ opäť raz vyložil po svojom (ako vidno, nielen Ficovci a Dankovci nevedia čítať s porozumením, všakže, pán Šebej?) a opäť raz s Ficom vliezol do postele. Takže Béla to dokázal opäť (jedno je však isté: tentoraz to bolo skutočne naposledy) a Ficova karavána môže tiahnuť ďalej. Keď už sme pri tej karaváne, mám doma aj Krylovo CD s názvom Karavana mraků, čo obsahuje aj najkrajšiu Krylovu „westernovku“, ktorej text si ale zaslúži samostatný blog; tak možno niekedy nabudúce… Teraz som chcel iba podotknúť ďalšiu z nespočetných Krylových múdrostí, ktorou vyzdobil zadnú stranu tohto albumu: „Naše zásady končívají tam, kde se kříží s našimi úmysly.“
Už blázni pošetilí
jsou na oprátce,
dnes vládce zavraždili,
ať žije vládce!
Tryznu mu vypravili
a jde se dál,
dnes krále popravili,
Ať žije král!
Z dramaturgických dôvodov som si refrén piesne schválne nechal až na koniec (tak trochu naprotiveň autorovi, ale veď on azda pochopí, že ma k tomu viedli dobré úmysly). Isto, Ficovi voliči sa budú snažiť vysvetliť si ho po svojom, ale kto už by sa im dnes čudoval? Čo iného zostáva tej hŕstke prospechárov, ktorí vyše desať rokov sťa pijavice vyciciavajú naše spoločné peniaze, a obmedzených politických masochistov, ktorým keď ukradnete z peňaženky stovku a potom im z nej blahosklonne vrátite dvacku, úctivo sa vám poďakujú a ešte vám vybozkávajú riť? Oni budú isto prezentovať najnovšiu dávku botoxu do vládneho ksichtu ako víťazstvo kontinuity, i keď ani sami hádam neveria, že Pellegrini je dôstojným Ficovým nástupcom (hoci aspoň jeho priezvisko mu dáva určité kvalifikačné predpoklady vo vzťahu k Troškovej talianskym kamošom).
A my ostatní? Čo už narobíme? Vládcovia sa predsa prestali stínať už dávno a vraždiť kedysi v minulom storočí a, celkom úprimne, niekedy je to možno trocha na škodu. No nezúfajme, priatelia. Nám, humanistom, musí stačiť, ak si budeme môcť ZVOLIŤ nového vládcu a tých skorumpovaných následne pozatvárať do basy.
Preto nenasadzujme prezidentovi psiu hlavu za to, že sa dnes pridržal litery zákona. Už dnes je väčším štátnikom než o akom si jeho predchodca mohol vôbec dovoliť snívať a dobre vie, že zlo možno poraziť len dobrom a iba v duchu fair-play. Prezident dnes urobil len to, čo podľa pravidiel urobiť mal. Ale dátum najbližších volieb, to už je celkom iná debata, ktorej výsledok závisí len a len od nášho spoločného odhodlania. Fico je rozhodne väčší sráč, než jeho komunistickí učitelia. A tí v roku 1989 nevydržali sústredený tlak odhodlanej občianskej verejnosti ani mesiac…
Ozaj, aby som nezabudol na obligátne post scriptum: Zajtra sa uvidíme na námestí! Až vtedy sa nielen banditi pri moci ale aj my ostatní naozaj dozvieme, či im ten včerajší kúsok (alebo skôr úskok) prešiel alebo nie.
