Trúchlenie sa skončilo, nezabudnite!

Na vyšetrenie ohavnej dvojnásobnej vraždy celkom postačí rozviazať našim vlastným policajtom ruky. Až potom všetci budeme vidieť ten fukot.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V súvislosti s piatkovými protestnými zhromaždeniami, ktoré sa práve v tejto chvíli pripravujú po celom Slovensku, nie je parafráza na známy film Damiana Damianiho „Vyšetrovanie sa skončilo, zabudnite!“ z roku 1971 ani trochu náhodná: takisto ako vo filme, aj v našom príbehu ide o taliansku (no i slovenskú) mafiu a jej prerastanie do riadiacich štruktúr našej krajiny; aj v našom príbehu sme svedkami riešenia zástupného problému, podobne ako vo filme, kde hlavnú postavu v podaní Franka Nera uväznia za dopravný priestupok a až za mrežami tento inak bezúhonný architekt odhaľuje nitky prepojení medzi mafiou, väzňami, policajnými vyšetrovateľmi, prokurátormi a sudcami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Aby sme nezabudli, dve základné požiadavky pripravovaných piatkových demonštrácií sú: 1) dôkladné a nezávislé vyšetrenie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej za spoluúčasti medzinárodných vyšetrovateľov; 2) zostavenie novej dôveryhodnej vlády, ktorej súčasťou nebudú ľudia, u ktorých existujú podozrenia z korupcie a prepojenia na organizovaný zločin.

Poďme k prvej požiadavke. Pri všetkej úcte k zomrelým, vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice je rovnako zástupný problém ako dopravný priestupok architekta Vanziho v Damianiho filme: poslúžila nanajvýš ako úvod do deja, svedkami zapletania ktorého sme všetci bez výnimky už asi príliš dlho. Prípadne ako kladivo, ktoré nás všetkých konečne trafilo rovno medzi oči, tak ako nevinného architekta. Prebiehajúce policajné vyšetrovanie totiž, rovnako ako vo filme, majú pod palcom ľudia (a teraz vonkoncom nemyslím na vyšetrovateľov), ktorých jedna z obetí priamo implikovala v celej sérii kontaktov na mafiu, a to nielen na tú taliansku ale hlavne na tú našu vlastnú, takpovediac roduvernú, skrátka slovenskú. Na toto sa už ani nedá použiť to naše známe porekadlo o capovi, ktorého spravili záhradníkom; museli by sme vymyslieť nejaké celkom nové, napríklad o vrahovi, ktorého spravili vyšetrovateľom…

SkryťVypnúť reklamu

Aby sme si rozumeli, vôbec sa nechcem navážať do ochrancov zákona. Riziko by bolo až príliš veľké; máme ich totiž oveľa viac ako štát našej veľkosti potrebuje. Od svojho prvého nástupu do funkcie ministra vnútra v júli 2006 Róbert Kaliňák postupne navýšil počet príslušníkov PZ SR na súčasných vyše 25 tisíc. Netreba zdôrazňovať, že počet obyvateľov sa za rovnaký čas v podstate nezmenil. Podľa ekonóma Róberta Auxta má dnes „viac policajtov na jeden milión obyvateľov v Európe len Rusko, Bulharsko, Španielsko, Cyprus, Grécko, Turecko a Srbsko“, pričom dodáva, že vo väčšine spomenutých krajín je to v dôsledku vnútornej alebo regionálnej bezpečnostnej krízy.

SkryťVypnúť reklamu

Takisto nemám ani ten najmenší dôvod pochybovať o ich schopnostiach. Policajti, rovnako ako zástupcovia ktoréhokoľvek iného povolania, nemôžu byť vo svojej podstate ani lepší a ani horší, ako zástupcovia toho istého povolania z ktorejkoľvek inej krajiny, pravda, pri splnení jedného zásadného predpokladu: ak dostanú na výkon svojho povolania a preukázanie svojich schopností rovnaké podmienky ako ich zahraniční kolegovia.

Myslím, že teraz je už každému zrejmé, kam tým, prepytujem, smerujem: akékoľvek požiadavky na účasť „medzinárodných vyšetrovateľov“ nás všetkých len znova odvádzajú od podstaty problému. Náš policajný zbor nepochybne disponuje potrebnou kvantitou aj kvalitou; a čo, vari sú naši slovenskí vyšetrovatelia onakvejší ako ich nemeckí či americkí kolegovia? Stavím sa o čokoľvek, že mnohí naši policajti sa už celí trasú, aby nám a hlavne sebe mohli konečne dokázať, že si zaslúžia svoj nemalý plat a ešte nemenšie dôchodky.

SkryťVypnúť reklamu

Na vyšetrenie ohavnej dvojnásobnej vraždy preto celkom postačí rozviazať našim vlastným policajtom ruky. Až potom všetci budeme vidieť ten fukot.

„Tak kde je tu problém?“, poviete si. Pravdaže, v tom, že ryba, ako vždy, smrdí od hlavy. Všetko vyššie opísané je totiž možné iba vtedy, ak sa kompletne a do hĺbky preorie celá riadiaca štruktúra Policajného zboru SR. A to znamená vyraziť Gašpara (najlepšie nielen z funkcie ale rovno zo zboru) a predovšetkým vymeniť ľudí, ktorí ako poschodia pyramídy zastrešujú tých pod nimi a tým pádom samým sebe poskytujú pôdu pod nohami: v našom prípade ide o priameho Gašparovho šéfa Róberta Kaliňáka a o priameho Kaliňákovho šéfa Róberta Fica.

Práve preto je aj volanie po rekonštrukcii vlády, nech je aká chce zásadná, iba ďalším výstrelom do tmy. Kým totiž Fico zostáva na čele vlády, šanca na objasnenie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zostáva nieže mizerná ale nulová.

Tým sa dostávame k druhej požiadavke: odstrániť z vlády ľudí, u ktorých existujú podozrenia z korupcie a prepojenia na organizovaný zločin. Lenže tu narážame na zásadný problém: kde vlastne začať? Pri Ficovej schopnosti zohnať peniaze pre vlastnú stranu vlastnou hlavou? Či pri jeho návšteve v konšpiračnom byte na Vazovovej, kde sa dokázateľne páril s gorilami ako jediný z predsedov všetkých parlamentných strán, ktoré Slovensko v tom čase malo? Alebo začneme Kaliňákovými (a Počiatkovými, aby sme naňho, koťuhu jednu, nezabudli) kšeftami s Bašternákom a Kočnerom? Či ich spoločnými províziami z karuselových podvodov s DPH v prípade Chovanec? A čo tak začať Richterovým Čistým dňom? Alebo možno Žigom a jeho kšeftami so slovenskou drevárskou mafiou (aby sme furt nekydali len na tých úbohých Talianov)? Kompa cez Dunaj? Masér Kostka a teta Anka? Agentúra Evka? A tento nechutný zoznam by mohol pokračovať ešte veľmi dlho.

Nech sa na to pozrieme, odkiaľ chceme, celá súčasná vláda má na hlave toľko masla, že mlieko naň by nestačili vydojiť ani všetky kravy, ktoré Mária Trošková podľa vyjadrení Antonina Vadalu pomohla predať do Talianska.

A propos, Trošková. Nemienim teraz rozoberať rôznymi médiami stokrát prežuté informácie o jej podnikaní s Vadalom ani spôsob, akým si táto ambiciózna slečna vyslúžila (a či skôr vysúložila) miesto vo Ficovej kancelárii. Už len fakt, že bývala pravidelne prítomná na rokovaniach vlády – aby sme zostali verní mafiánskej symbolike – zalieva do betónu korupcie nohy všetkých členov a členiek kabinetu, čo ako sa snažili, aby sa dívali inam, pričom – uznajme aj kvality Troškovej – sa dá bezpečne predpokladať, že najmä členovia na nej mohli oči nechať.

A už vonkoncom sa nemienim zaoberať osobou kupliara Viliama Jasaňa, ktorý Troškovú vysekal z Vadalovej postele pre potreby svojej poslaneckej kancelárie v NR SR, aby ju po roku ponúkol rovno na Úrad vlády SR. Ktovie, možno bola Trošková až taká dobrá, že u svojho nového šéfa pre svojho bývalého šéfa zariadila aj previerku na stupeň „prísne tajné“.

Každopádne fakt, že Trošková aj s Jasaňom sa podľa vlastného vyhlásenia „až do vyšetrenia prípadu“ vzdali svojich postov (to akože fakt veria, že sa na ne ešte niekedy budú môcť vrátiť?!), ku ktorým by v normálnej demokratickej krajine nikdy nemali nárok ani len z diaľky pričuchnúť, nijako nezbavuje Róberta Fica, Róberta Kaliňák ani Róberta Krajmera (BTW, nie je tam tých Róbertov akosi priveľa?) povinnosti vysvetliť, ako je vôbec možné, že sa na svoje posty dostali a boli štedro odmeňovaní z peňazí daňových poplatníkov. Toto už desať dní nikto z nich nevysvetlil, čo však neznamená, že my, občania (a naši zástupcovia, novinári), sa na to prestaneme pýtať.

A keď už sme pri tom pýtaní, začnime s ním hneď v piatok. Ak sa nás v Bratislave zíde aspoň stotisíc, aj taký Fico, tento bohorovný majster sveta a priľahlých galaxií, chtiac-nechtiac pustí do gatí, čo bude nielen pohľad pre bohov ale zároveň aj ten najpádnejší dôvod, prečo vôbec prísť.

Teraz si dovolím trochu poopraviť titul Damianiho filmu: „Skutočné vyšetrovanie sa ešte ani nezačalo, nezabudnite!“ Zato je najvyšší čas ukončiť vyše týždňové trúchlenie a začať nekompromisne požadovať skutočné odpovede namiesto ohlupujúcich Ficových konšpirácií o Georgeovi Sorosovi, ktorému celkom mimochodom tento upotený žochár nesiaha ani len po podrážky.

Vraví sa, že každá generácia má, alebo by aspoň mala mať, svoju vlastnú revolúciu. My, Slováci, nie sme odchodnejší: 1948, 1968, 1989… a ďalej? Ja som bol aktívnym účastníkom tej z roku 1989, ktorú podľa vlastného profilu na anglickej i slovenskej Wikipedii ako člen koordinačného výboru študentského hnutia vraj spoluorganizoval aj Róbert Kaliňák (ibaže som ho tam nikde nevidel a je večná škoda, že túto bohapustú lož nikto z používateľov Wikipedie dodnes neodstránil). A hoci dnešná mladá generácia tú svoju revolúciu zaspala už o zopár pekných rokov (podľa môjho skromného odhadu tak minimálne o desať), s radosťou zisťujem, že sa napokon predsa len prebudila.

Teším sa na vás všetkých na námestí!

Daniel Borský

Daniel Borský

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Kto som? Na túto otázku asi najlepšie odpovie najväčší český básnik (minimálne) dvadsiateho storočia:Jde jaro do létaa léto do podzimuV kostýmu Hamletaa v mozku Hirošimu,strach krajem obchází,sešvagřen s beznadějíKrál chlastá se zlodějiv putyce nad hrázíNa prášek rozemnoumá váhání mé činyVždyť, kdo je onde mnouje vlastně někdo jinýZombie! Sen z morfia.Ve vodě obraz klamnýKdo jsem? Jen bezvýznamný,zatrpklý páriaTen druhý přebírávítězství, pocty, cenyMé já - je nevíraPůlkacíř, uřícenýz útěku před citem,před láskou, před pohodlímJeště se někdy modlímv tom příliš hlasitém,hrabivém očistciCo zbývá, moji páni?Pokorně přečíst si,tiše a bez reptání,rozsudek mlčeníA nad skleničkou rakijidál věřit na zázrakyUctivost, vážení Karel Kryl (*1944 †1994) Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
SkryťZatvoriť reklamu