Na základe môjho návrhu ho zhotovila moja výtvarne nadaná dcéra v deň, keď Fico v televízii obvinil prezidenta republiky z konšpirácií s Georgeom Sorosom a tým aj z vlastizrady, čím v podstate sám sebe podpísal rozsudok politickej smrti.
Tie transparenty mám spolu štyri (dva obojstranné). Ostatné tri plochy som už niekoľkokrát premaľoval bielym latexom, aby som ich mohol prekryť politicky aktuálnejšími sloganmi. No vždy, keď mám zamaľovať tento jeden, zháčim sa a radšej pretriem nejaký iný. Nielen preto, že som naň špeciálne hrdý. Na troch riadkoch totiž ponúka hneď niekoľko symbolických rovín, vrátane odkazu na stranu ambiciózneho gazdu Procházku, ktorého si Fico pred dvomi rokmi dal ako predkrm na oslavu svojej tretej vlády s takým gustom, že z neho ostali len rozžuvané baganče.
Priznám sa, že mi je ľúto premaľovať ho predovšetkým preto, že najmä prvý riadok je stále viac príhodný a priliehavý a – obávam sa – že práve preto aj stále viac znepokojujúci a zlovestný.
V posledných týždňoch, najmä od momentu, kedy sa musel zmieriť so svojou vynútenou abdikáciou, vykazuje expremiér stále nápadnejšie znaky psychickej nerovnováhy a niektoré jeho verejné vystúpenia sú skôr karikatúrou štátnika, ktorým sa tak veľmi túžil stať. Typickým príkladom je jeho odporný škľab na prezidenta pri podávaní svojej akožedemisie. Podľa môjho skromného názoru Fico vôbec nechcel vystrúhať až takú opičiu grimasu. Isto zamýšľal zatváriť sa skôr ako nonšalantný frajer, ktorý je napriek demisii stále pánom situácie (čo v tej chvíli aj bol). No dlhoročný stres a emocionálne vypätie uplynulých týždňov zrejme spôsobili, že už nedokáže ovládať ani vlastné mimické svaly a preto sa zmohol iba na úškľabok, ktorý vzbudil len ďalšie verejné pobúrenie a následne ho dostal do ešte neriešiteľnejšej situácie – niečo ako keď hasíte požiar benzínom.
Video, čo Fico uverejnil na svojom FB profile po smrti Pavla Pašku, ktorý nechtiac nepriamo vyvrátil známe slovenské porekadlo a súčasne nedávne tvrdenie svojho bývalého predsedu, že kde nič nie je ani smrť neberie, už naznačuje totálny duševný a osobnostný rozklad expremiéra, čosi, čo by psychiater vyhodnotil ako úplnú stratu súdnosti či prinajmenej kontaktu s realitou.
To, čo bolo možno pôvodne zamýšľané ako kondolenčné video, sa po niekoľkých zdvorilostných floskulách zmenilo na ďalší výlev pomätenca. Po piete ani stopy, jeho pohnutie nad stratou blízkeho priateľa takmer nebolo znať; zahlušila ho nervozita. Z expremiéra sršali roztrpčenie, zloba a nenávisť, čo sa prejavilo hltaním slov, úbohou intonáciou i artikuláciou a drmolením nezrozumiteľných slabík. Človek, ktorý si vždy zakladal na svojej pomerne peknej slovenčine a zmysle pre gramatickú správnosť, odrazu pôsobil ako ktosi, kto po prepustení z tretej nápravnovýchovnej skupiny sedí v krčme štvrtej cenovej skupiny a po piatich borovičkách sa vyhráža bývalým kumpánom, ktorí ho nechali zašiť.
Fico vydržal kondolovať presne 26 sekúnd. Zvyšných 37 sekúnd videa využil na invektívy voči „idiotským“ opozičným politikom a novinárom šíriacim „konšpirácie“. A to nebolo všetko. Svoj výstup zakončil expremiér vetou: „A ja verím, že s týmto fenoménom klamstiev, výmyslov, novinárskych konšpirácií a idiotských politikov sa raz na Slovensku vysporiadame.“
To sa už dá tlmočiť aj ako vyhrážka adresovaná nielen jeho kritikom ale celej našej spoločnosti, niečo v zmysle: „Veď počkajte, ja s vami všetkými ešte zatočím.“ Ako keď sa Bolek Polívka čoby Bohumil Stejskal na záver svojho najlegendárnejšieho filmu uprene zadíval do kamery a odtušil: „Tak… a teď si vás kúpím – všecky!“ Alebo keď jeho veľký učiteľ a vzor (hoci Fico sám to nikdy neprizná) Vladimír Mečiar v roku 1993 burácal v Zlatej Idke: „Ak by sme nedajbože museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme boli tak silní, že to prevalcujeme všetko. Tam už sme potom rozhodnutí aj vo vláde čo sme, aj všetci ostatní, je nám to už proste jedno, my sme už bití za pozitívnu robotu, že to prevalcujeme, nech sa deje vôľa Božia, že sa do toho pustíme tak, že sa potom budú všetci diviť.“
Je krutou iróniou osudu, že keď valec zo Zlatej Idky o necelý rok nato naozaj prevalcoval parlament, Fico bol jediným poslancom opozície, ktorý s Mečiarovou bandou v snemovni presedel celú „noc dlhých nožov“ a vytrvalo hlasoval proti. Ktovie, možno to bola práve táto skúsenosť, čo odštartovala jeho postupný morálny rozklad, ktorý je prapríčinou väčšiny momentálnych problémov našej spoločnosti. Je totiž známe, že keď sa človek díva do priepasti, aj priepasť mu hľadí rovno do očí a priam ho volá, aby do nej skočil. Bežní ľudia si to vysvetľujú závratom či točením hlavy, ale je to práve príťažlivosť zla, záhuby a zatratenia, ktorá opantáva mnohého smrteľníka. Inak si len ťažko možno vysvetliť, že jediné poučenie, ktoré si Fico a jeho stranícki kolegovia z tejto demontáže demokracie odniesli, je slávna Mečiarova veta: „Zvyknite si, je po voľbách!“ Aby sme sa tak trochu symbolicky oblúkom vrátili k Pavlovi Paškovi, pripomeniem, že jeho najpamätnejší príspevok do análov (platí v oboch zmysloch slova) slovenskej demokracie je veta: „Keď vyhráš voľby, môžeš všetko.“
Príčiny rúcajúceho sa psychického stavu expremiéra môžu byť pravdaže mnohoraké. Len tak zbežne mi napadajú tieto štyri: 1) stále nestrávený šok z čerstvého politického konca; 2) hlodajúce myšlienky na možnú trestnoprávnu zodpovednosť; 3) problémy na „domácom fronte“; 4) z toho všetkého vyplývajúce výčitky svedomia.
Uvedomme si, že Fico strávil prakticky celý svoj produktívny vek v kožených sedadlách zasadačiek či limuzín, rozmaznávaný luxusom, ktorý sa dostane len zopár vyvoleným. Po celý ten čas mal okolo seba hromadu pätolizačov a poruke hordy podržtašiek aj „podržtrošiek“. Nikdy manuálne nepracoval, aspoň nie za plácu; jeho nedávnu nočnú šichtu, počas ktorej majstroval nejaké zvarky či čo, si možno vysvetliť iba ako kapric boháča, ktorý blahosklonne zostúpi z piedestálu medzi prostý ľud (ale ktovie, možno to raz napokon ocení ako praktickú prípravu na ďalšiu etapu svojho života). V dlhotrvajúcom opojení mocou a samým sebou Fico nikdy ani len nepomyslel, že to všetko sa jedného dňa môže skončiť. Je len logické, že keď to teraz prišlo aj s patričným mohutným rachotom, bol to preňho blesk z jasného neba, ktorý ho načisto vyviedol z konceptu. Možno preto sa mu za posledné tri týždne na tvári usadil neprítomný výraz pribrzdeného závozníka Otíka zo slávneho Menzelovho filmu…
Skúste si predstaviť, pod akým enormným tlakom by ste boli vy, keby ste toľké roky pomáhali svojim politickým a finančným chlebodarcom rozkrádať a spreneverovať také obrovské sumy z verejných zdrojov, pričom by v kútiku vašej duše neustále hlodala pochybnosť, že toto sa vám predsa nemôže prepekať naveky a že raz sa za to budete musieť zodpovedať, ak nie priamo pred súdom justičným tak aspoň pred súdom verejnej mienky. A netreba azda zdôrazňovať, že pre takého narcisa, akým je Fico, je rozsudok toho druhého oveľa-oveľa ťažší a bolestnejší… Najnovší prieskum dôveryhodnosti politikov, v ktorom sa Fico umiestnil úbohé tri percentá pred Kotlebom, na ktorého by podľa jeho vlastných slov malo stačiť aj vrece zemiakov, musel byť pre Fica ako dýka do srdca.
Je dlhodobo známe, že Svetlana Ficová počas hviezdnej kariéry svojho manžela musela prežrieť všeličo. Rôzni paparazzovia za tie roky expremiéra nachytali v chúlostivých situáciách s niekoľkými ženami. A treba povedať, že aj Fico čas od času podľahol „Berlusconiho syndrómu“, keď chcel urobiť na nejakú mladú sliepočku dojem a obdaroval ju možno aj bez toho, aby za to očakával nejakú „protislužbu“. Spomeňme napr. Evu Martinkovú, ktorej v roku 2010 zo „svojej“ rezervy predsedu vlády Fico venoval 17 tisíc eur a o ktorej dnes Google pod heslom „Ficova fitneska“ vychrlí 3,700 zmienok za 0,37 sekundy. Naposledy sa v lúčoch jeho priazne opekala „hlavná štátna radkyňa“ Mária Trošková, ktorá sa napokon stala poslom Ficovho politického bankrotu. Dobre vieme, akej mohutnej vlne nenávisti – či už oprávnenej alebo nie – musela po prevalení „talianskej lavíny“ čeliť expremiérova exporadkyňa pre všetko. A teraz si skúste predstaviť, ako tento príboj negatívnej energie musel zalomcovať s Ficovou zákonitou manželkou. Musíme mať na pamäti, že ženy všeobecne a zákonité manželky obzvlášť sú síce schopné a ochotné odpustiť. Ale zabudnúť? Nikdy! Každá ponížená žena trpezlivo vyčkáva na deň, keď svojej polovičke bude môcť spočítať všetky príkoria a ústrky. Obávam sa, že Svetlane v týchto dňoch nestačí ani grafická kalkulačka…
A napokon výčitky svedomia a zžieravé pochybnosti, či to všetko stálo za to… Nie, nepodliehajme lákavému no zlomyseľnému výkladu, že Fico tento pojem nepozná, hoci posledných iks rokov často takým dojmom pôsobil. Drsnou a trpkou realitou života totiž je, že aj ten najodpornejší zločinec skôr či neskôr dospeje do bodu, keď sa chtiac-nechtiac musí ohliadnuť za svojím životom a urobiť si takú malú duchovnú inventúru. A bohužiaľ, viac-menej platí priama úmera, že čím viac miliónov okolo vás pretieklo, o to väčšie manko vás čaká na jej konci. Osobne stavím krk na to, že expremiéra dnes iba pramálo utešujú spomienky na dávno minulé rokovania s najväčšími hlaváčmi z celého sveta či lichôtky zástupov pochlebovačov, o to viac ho však škrú všetky tie chvíle, kedy sa v osobnom živote zachoval ako – politik…
Azda sa zhodneme na tom, že vnútorne rozorvaný človek, ktorým lomcujú negatívne emócie ako nenávisť, zloba, zatrpknutosť či pomstychtivosť, je potenciálne nebezpečný v politike a vo verejnom živote vôbec. A isto nie som jediný, kto si to myslí. Pravda, možno namietnuť, že Fico momentálne (oficiálne) nezastáva žiadny exekutívny post, ale azda každému vnímavému človeku je jasné, že nový premiér je len bábkou v jeho rukách a že je to Fico, kto stále tvrdí vládnu muziku. Zároveň ostáva predsedom najsilnejšej vládnej strany, predsedom koaličnej rady a poslancom Národnej rady SR. To všetko mu do rúk dáva dostatočné páky, aby ešte napáchal škody, ktorých rozsah dnes iba ťažko odhadovať.
Práve preto by oligarchovia stojaci v pozadí tohto zhubného politického systému – ktorý na Slovensku síce zaviedol a patentoval Mečiar ale bol to Fico, kto ho zdokonalil a bezmála inštitucionalizoval (čo je prúser, ktorému dnes čelí Orbánovo Maďarsko) – mali začať vážne premýšľať nad tým, ako svojho bieleho koňa čo najskôr vypriahnuť a poslať ho na odpočinok, prípadne rovno do kafilérie. Už im zarobil ťažké miliardy, no bez ohľadu na jeho politickú budúcnosť sa jeho schopnosť zarobiť im ďalšie limitne blíži k nule. A ak mu dovolia ďalej šponovať situáciu a bičovať emócie ľudí, veľmi ľahko sa môže stať, že sa odtrhne nekontrolovateľná revolučná lavína, ktorá zmetie Fica aj ich samotných celkom nepredvídaným smerom. A im nezostane ani Fico, ani Smer a napokon ani tie miliardy…
A čo Fico? Tomu ako cenu útechy pri bedákaní nad znivočením vlastného sľubného politického potenciálu venujem ďalší skvelý song Karla Kryla. Má síce už 34 rokov, ale jeho verše plieskajú ako bič ešte aj dnes. Ktovie, možno sa v nich náš čerstvý expremiér zbadá.
Nač vlastně lháti, když ti stejně nikdo nevěří
Život se krátí, beznadějně zvoní u dveří
Na dveře zíráš – pohled blázna v sadě mandloní
Pak otevíráš – chodba prázdná, nikdo nezvoní
Nač vlastně bát se, když se hrozby nikdo nebojí
Trestanec-vládce breptá prosby v cizím pokoji
Sta lží se kupí, platýs hlídá krok tvůj po kroku
Lesklý a tupý jako slída – démant otroků
R: Věk sinalých dní a mrazivé luny,
kdy z němoty zní tón ostnaté struny
Teď mrazivě mží do šedého prachu
Hle – písmena lží na pomníku strachu
Nač vlastně jásat, dřinou žlutí, smrtí značeni
Nač dbáti zásad, jež tě nutí lháti nadšení
Načpak se šklebit, kývat hlavou s hřívou odranou
Když být je nebýt, levá pravou, útok obranou?
Nač dělat cosi, co jsme ve snu nikdy nechtěli
Nevědět, kdo jsi, hledat vesnu mečem z oceli
Po čase slevíš, bleskne rudá, vetklá do klopy
Víš nebo nevíš, kdo tě udá a kdo pochopí?
R:
Tma škrtí hlasy, znějí z mlází zpěvy bojarů
Hle – nové časy, v kterých vzchází zima po jaru
Chladno je němé, svítí mastně listy jazyků
Ze strachu lžeme, nebo vlastně jen tak ze zvyku?
Strach nebo lhaní – stopy kroků v bílé závěji
Nezvaní zvaní na sta roků závěj navějí
Křidélka hmyzí, pískot syslí, slůvka nezvaná
V závěji zmizí mrtvé smysly blázna skřivana
R:
