Igor Matovič včera celkom trefne zhodnotil, že Most-Híd a Sieť vo Ficovej vláde so SNS iba nahradili HZDS z roku 2006. No keďže z histórie sa máme poučiť, inak vraj hrozí opakovaním, pátral som po ďalších historických podobnostiach. Skúsil som začrieť ešte hlbšie do minulosti a napadol mi iný prímer: Most-Híd a Sieť sú skôr pokračovateľmi odkazu Ľuptákovho ZRS v Mečiarovej vláde z roku 1994.
Ak dovolíte, nehodlám teraz siahať do svedomia Bélovi Bugárovi. Chcem sa skôr zamerať na Sieť, pretože najmä v prípade jej šéfa je toto prirovnanie celkom pikantné a napokon aj zábavné, hoci mnohí budú isto (a oprávnene) namietať, že tu už končí všetka sranda. Priznávam, že ide o smiech cez slzy, ale čo iného nám v dnešnej situácii ostáva?
Vraj čo je to za nápad porovnávať nevzdelaného Jána Ľuptáka s Radoslavom Procházkom, ktorého akademická minulosť je dláždená červenými diplomami? Čože len tí dvaja môžu mať spoločného, poviete si. Ale prizrite sa bližšie a zamyslite sa lepšie: ustupujúca línia vlasov, pozoruhodne ohybná chrbtica, vajcia takpovediac v aspiku a k tomu nepríjemný pocit, že ani zaboha neviete, o čom ten chlap vlastne melie (hoci pre objektívnosť treba dodať, že ich nezrozumiteľné vyjadrovanie má celkom odlišné príčiny, nakoľko jeden je murár a druhý právnik).
Ďalšou paralelou medzi Ľuptákom a Procházkom (a pravdaže aj Bugárom, z tohto skrátka niet úniku) je špecifická povolebná situácia, ktorá oboch pánov napasovala do roly užitočných idiotov. Ak dovolíte, hneď vysvetlím.
Po voľbách v roku 1994 sa k moci vrátil arcipopulista a alfa samec slovenskej politickej scény Vladimír Mečiar, ktorý zúfalo hľadal zvyšných dvoch do vlády, inak by jeho plánom zo Zlatej Idky na vybudovanie slovenskej kapitálotvornej vrstvy (čítaj: rozkrádanie nášho spoločného majetku) odzvonilo. Našiel ich v dvoch Janoch. K chytrému Janovi, notorickému prospechárovi, ktorý sa vždy nechal nakriatnuť na hocakú lotrovinu, pokiaľ mal istotu, že mu na ňu neprídu, sa pridal hlúpy Jano, ktorý si rovno na prešivák zafŕkaný od malty natiahol smoking a rád sa nechal pozvať na hodovanie pri plnej tabuli. Zvyšok toho príbehu všetci poznáme.
Takmer o 22 rokov neskôr Mečiarov korunný princ Fico a Slotov korunný princ Danko (len sa spýtajte ich dnešných poddaných, vlastne voličov, kohože to volili v roku 1994!) horúčkovito hľadali ďalších užitočných idiotov, aby vrstva slovenských oligarchov, metódami i persónami takmer navlas zhodná práve s onou Mečiarom vytvorenou kapitálotvornou vrstvou, mohla ďalej nerušene stolovať, tentoraz nielen za naše peniaze ale už aj za tie európske. Našli ich práve v predsedoch Mostu-Híd a Siete. Zvyšok tohto príbehu síce ešte nepoznáme, no ak nás história niečo naučila, nie je ťažké dovtípiť sa ho.
Núka sa však aj zopár ďalších podobností medzi Ľuptákom a Procházkom. Ak si spomeniete, Ľuptáka do parlamentu vyniesla aj požiadavka na prijatie tzv. zákona o preukazovaní pôvodu majetku; no keďže mu ho sformulovali a schválili Mečiar a Slota aj s bandou svojich poskokov v parlamente, zákon mal menej zubov ako má dnes jeho duchovný otec. Procházka pred voľbami sľuboval nekompromisné zavedenie hmotnej zodpovednosti politikov a vypudenie schránkových firiem z verejných zákaziek; no keď prišlo na delenie postov v novej vláde, zažiadal si náš právnik s diplomom zo slávnej Yale Law School o kreslo ministra vnútra či aspoň spravodlivosti? Ale kdeže! A pritom stačilo tak málo: dupnúť si a povedať Ficovi, že ak sa mu to nepáči, môže si svoju vládu strčiť tam, kde slnko nesvieti. Nuž, akosi nevydalo.
A to nás privádza k ďalšej podobnosti. Napriek veľkohubým predvolebným rečiam o tom, aký oni urobia poriadok vo vláde (resp. akí budú „gazdovia“), len čo na to dostanú príležitosť, hlúpy Jano i vzdelaný Rado pokorne prijali post podpredsedu parlamentu, kde nominant plní úlohu piateho kolesa na voze, keďže parlament má predsedu a presne štyroch podpredsedov. Že obaja chceli o čosi atraktívnejší flek? Nuž, neprešlo to.
Ľuptákove rečnícke skvosty počas ním vedených zasadnutí snemovne spoľahlivo spúšťali salvy smiechu opozičných poslancov a vošli do análov nášho parlamentu ako odstrašujúce príklady. Procházkove rétorické figúry, spiatočky, obraty a zvraty (dakedy až zvratky) rovnako spoľahlivo privádzajú do pomykova nielen novinárov ale i potenciálnych voličov či politických partnerov.
A v neposlednom rade je tu staré známe latinské nomen omen. Zatiaľ čo Ľuptákovo meno môže pri troche predstavivosti evokovať jeho podiel na lúpení národného majetku, ktoré prebiehalo pod taktovkou jeho nohsleda Štefana Gavorníka vo funkcii šéfa FNM, aj Procházkovo meno môže predznamenať či stručne zhrnúť jeho nadchádzajúcu politickú kariéru; mohlo by napríklad znamenať takú celkom krátku špacírku vrcholovou politikou…
Ale dosť už bolo prímerov, podobností a porovnaní. Ak z tejto bájky plynie nejaké ponaučenie, potom znie asi takto: výška IQ vonkoncom nemá vplyv na ochotu politického nováčika prijať rolu užitočného idiota ba ani jeho schopnosť zhostiť sa jej s bravúrou sebe vlastnou.
