Akiste sa zhodneme na tom, že aj pri zohľadnení nevyhnutného percenta recesistov, sabotérov a iných druhov neprajníkov ide o vskutku ohromujúce číslo. Ja som svoj podpis pripojil včera, keď počítadlo na samom vrchu stránky hlásilo čosi vyše 17 tisíc. Potom som si odbehol do obchodu a keď som sa vrátil, „body count“ sa blížil k 20 tisícom. O tom, že sa neustále pridávajú ďalší, sa dá ľahko presvedčiť opakovaným klikaním na tlačidlo „obnoviť stránku“; včera číslo narastalo prakticky každých päť sekúnd.
Pohľad na to narastajúce číslo vo mne vzbudzuje pocit rozjarenej nádeje, pretože svedčí prinajmenšom o jednom: slovenskí voliči (zatiaľ aspoň niektorí, no je nepopierateľné, že ich počet sa zvyšuje) stále aktívnejšie odmietajú plniť úlohu oviec, ktorých jediným právom voči politike a politikom je raz za štyri roky vhodiť obálku do volebnej urny.
Naopak, od svojich zvolených zástupcov očakávajú – nadovšetko oprávnene, podotýkam – že sa budú správať v súlade so svojimi predvolebnými vyhláseniami, a dávajú im naliehavo najavo, že nemienia čakať ďalšie štyri roky, kým to budú môcť spočítať klamárom, hochštaplerom a farizejom z kandidátky, ktorú nad všetky ostatné povýšili len toť pred čosi vyše týždňom.
V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť, že pred necelými šiestimi rokmi som riešil podobnú dilemu, keď vyšlo najavo že financminister Počiatek bol pridelil dotáciu 1,5 milióna eur firme Hayek Consulting, ktorá inak Ficov kabinet aj s Počiatkom otvorene kritizovala. Keďže spolumajiteľom firmy bol Ivan Švejna, ktorého meno na kandidátke Mostu-Híd som bol zakrúžkoval len pár mesiacov predtým, celkom vážne som sa zaoberal myšlienkou, že pánu poslancovi napíšem otvorený list, v ktorom vyjadrím svoje rozhorčenie nad jeho dvojtvárnym počínaním a ako jeho volič ho verejne vyzvem na zloženie mandátu.
Dodnes si vyčítam, že som vtedy ten otvorený list nenapísal. Naivne som si navrával, že to posledné, čo Radičovej vláda potrebuje, je vŕtanie pre „taľafatky“, že pri rúbaní lesa lietajú triesky a tak podobne. A potom, boli tu aj pochybnosti praktického rázu – ako napríklad Švejnovi dokázať, že patrím k jeho voličom, keď volebné právo je tajné? Beztak, je škoda, že som sa neodhodlal; dnes som mohol byť za hrdinu a priekopníka zastupiteľskej demokracie…
No teraz pri pohľade na iniciatívu „10 slušných ľudí“ si vravím, že to možno až natoľko nevadí. Mám radosť, že uvedomelosť slovenského voliča odvtedy opäť o čosi podrástla a že neviditeľná sila internetu medzičasom vzrástla natoľko, že každý občan pripojený k tzv. world wide web, teda celosvetovej sieti, môže priamo osloviť svojho poslanca, ak má pocit, že sa spreneveril tomu, na čo bol do parlamentu poslaný (akiste nielen mne sa pozdáva myšlienka, že práve od toho slovo „poslanec“ pochádza).
Hoci stránka verejne hľadajúca medzi zvolenými poslancami ešte „10 slušných ľudí“ mi dáva priamu možnosť napísať svojmu poslancovi a hoci meno Ivana Švejnu sa paradoxne nachádza medzi tými, z ktorých sa má regrutovať desať (vlastne momentálne už len šesť a potenciálne iba päť) dodatočných statočných, musím sa priznať, že – tentoraz z dôvodu objektívnosti – zostanem nad vecou, pretože som nevolil nikoho z tých, na ktorých máme my voliči apelovať. Ak to niekomu pomôže, prezradím len toľko, že som krúžkoval dvoch z tých 40 poslancov, o ktorých slušnosti či statočnosti sa momentálne nepochybuje (zvyšní dvaja mi „neprešli“). Napriek tomu som iniciatívu samotnú svojím podpisom podporil, úprimne jej držím palce a želám jej úspech.
Po prelomových voľbách v roku 1998 sa mnohí ľudia činní v slovenskom treťom sektore až nekriticky rozplývali nad tým, aká vyspelá a angažovaná je naša občianska spoločnosť, ktorá podľa nich mala leví podiel na Mečiarovom volebnom debakli. Ale až úplný rozmach „online demokracie“, ktorej zárodky môžeme takrečeno naživo sledovať práve v týchto dňoch, nielenže v plnej miere odhalí možnosti slovenského voliča ale po temer dvoch dekádach azda konečne oprávni optimizmus ohľadne jeho vyspelosti, ktorý dve Dzurindove vlády najskôr mierne schladili, aby ho dve Ficove vlády následne poslali definitívne k ľadu.
Napriek tomu, že z konzervatívnych dôvodov sám nemám profil na „ksichtoknihe“ ani na žiadnej inej sociálnej sieti, s potešením sledujem, že v sociálnych sieťach a vôbec v internete našiel slovenský volič cenného spojenca a súčasne toľko potrebný nástroj, ktorým môže vyvíjať účinný tlak na volených zástupcov, aby nestrácali zo zreteľa tých, ktorých v politike majú zastupovať v prvom rade.
Ďalším krokom, ktorý by mal celkom logicky nasledovať (a mal by byť predovšetkým v záujme strán akými sú SaS, OĽaNO, Sieť, teda demokratických strán bez politických dinosaurov), je urýchlené uzákonenie možnosti hlasovať vo voľbách prostredníctvom internetu. Nielenže to zosilní hlas (počítačovo) gramotných voličov a tým pádom zníži volebnú úspešnosť strán, ktorých voličstvo na čítanie buď nemá čas alebo si na taký luxus nepotrpí, ale najmä to zvýši celkovú volebnú účasť, na ktorú analytici často toľko šomrú, a v konečnom dôsledku aj mieru a účinok verejného tlaku, ktorý zvolení zástupcovia ľudí budú čím ďalej tým menej schopní ignorovať.
Tých, ktorí tak zatiaľ neurobili, vyzývam, aby si našli chvíľku a navštívili stránku „10 slušných ľudí“. Jednak tým urobia niečo pre svoje občianske povedomie a jednak budú mať možnosť vidieť vydarenú ukážku spôsobu komunikácie medzi voličmi a politikmi, ktorý sa nepochybne už onedlho stane štandardom.
A v neposlednom rade ich politika možno začne o trochu viac baviť a sami začnú hľadať spôsoby, akými možno politiku zmeniť z panského huncútstva na skutočnú vec verejnú.
