Žiaľ, akokoľvek urputne rozmýšľam, neviem násť pozitívnu tému. Nie, že by sa tu nedalo normálne a pohodlne žiť. Nikdy v minulosti sme sa nemali tak dobre, ako teraz. Sme súčasťou západnej Európy, aj keď tam v podstate mentálne nepatríme. Slovensko totiž vždy bolo a bude svojim duchom iba východnou guberniou. Darmo sa nás západná Európa snaží hodnotovo preorientovať.
Volíme si neustále politické garnitúry socialistického typu a nadávame na EÚ. Na tú Európu, ktorá nás zúfalo civilizuje a neustále dotuje fondami svojich daňových poplatníkov. Samozrejme, nie som tak naivný, aby som nevedel, že je to v prvom rade jej politický a ekonomický záujem. Ale logicky by to mal byť aj záujem náš. Hlavne, keď od exportu do krajín EÚ je naša ekonomika absolútne závislá a nebyť Západu, tak dnes lížeme labu rovnako, ako Ukrajina.
Lenže my sme nadľudia, my máme svoje "špecifiká". Myslíme si, že okolo nás sa točí celá zemeguľa. Sme pápežskejší ako pápež, nekoneční vo svojom moralizovaní a hlavne chorobne zahľadení do svojej chudoby. Všetci ostatní v EÚ sú podľa nás zvrhlí a zdegenerovaní. Je to prehnitý Západ, len my sme, ako tá panna Orleánska, čistí ako ľalia. Vybľakujeme si pod oknami, že je tu korupcia, ale korumpujeme radi a všetci, len tak hučí.
Vždy mi neskutočne vadili reči, že zjednotená Európa je ľavičiarska utópia a samostatné štáty sú výsadou pravice. Dnes by som bol radšej, keby to bolo presne naopak. Pravičiari totiž lovia vo vodách nacionalizmu, ako by nevedeli, že izoláciou kopú sami sebe hrob. Je to iba krátkozraká politika okamžitého zisku, pred víziou budúcnosti. Sú to všetci Klausovci, Le Penovci, Orbánovci, Kačinskí a im podobní. Každý z nich vo svojej ctibažnosti hecuje svoj národ proti celku, aby si zabezpečil v histórii svoju vlastnú nesmrtelnosť. A blbé národy im to žerú, lebo čo je krajšie, ako držať sa pri hymne za srdce.
V ťažkých dobách sa treba spájať. Samostatné štáty sme tu už mali. Nemecko malo marku, Rakúsko šiling, atď. Pochodil som v 70-tych rokoch západnú Európu a bol by som vtedy dal neviem čo za to, aby sme boli jej súčasťou. Ani vo sne by ma nebolo napadlo, že raz spolu vytvoríme jeden celok. Žiaľ, dnes to vyzerá tak, že si znovu chceme ísť každý po svojom. Buď sa nedokážeme zbaviť svojej malosti, alebo realizujeme svoj mentálny osud, nadiktovaný svetovými veľmocami...
Tak skúsim aspoň pozitívny záver. Dúfam, že nerozbijeme Európu svojimi malichernými komplexami a tiež, že Merkelová ustojí migračnú krízu, aby z nej vyšla EÚ silnejšia a zjednotená.
