Na začiatok si treba otvorene povedať, že zavedenie druhého piliera počas druhej Dzurindovej vlády v podobe ako sme ho mali doteraz bolo na európske pomery a najmä na slovenské pomery viac ako odvážne. Pomer 9 percent do Sociálnej poisťovne a 9 percent na účet sporiteľa síce bolo výhodné pre občana, ale prvý pilier sa dostával každý rok do výrazných červených čísiel, k čomu samozrejme prispieva aj starnutie obyvateľstva. Ale s problémom nízkej pôrodnosti sa borí väčšina európskych krajín. Nebyť dotovania fondu starobného poistenia z iných prebytkových fondov Sociálnej poisťovne, by bolo potrebné sanovať deficit v prvom pilieri ešte vyššou sumou štátnych peňazí. Ak aj bol druhý pilier nastavený ambiciózne, čo si uvedomuje určite aj opozícia, terajšie zmeny ho zasa okresali veľmi výrazne. Pokles odvádzaného príspevku o viac ako polovicu je hrubým zásahom do úspor občanov. Do druhého piliera vstupovali za určitých podmienok, ktoré sa teraz počas hry menia. Vláda síce opäť otvára druhý pilier na 5 mesiacov od septembra do konca januára a prináša štatistické čísla, že občanovi, ktorý zarába menej ako 1000 EUR mesačne sa neoplatí ostávať v druhom pilieri, ale tieto čísla sa výrazne odlišujú od čísiel, ktoré priniesli štatistici a analytici. Tí hovoria, že postačí príjem niekde na úrovni od 780 do 800 EUR mesačne. Čo si má potom vybrať samotný občan? Ostať alebo vystúpiť? Nikto nevie, dokonca ani samotné dôchodkové správcovské spoločnosti, aké budú skutočné dôchodky z druhého piliera a to sa blíži rok 2015. Výhoda druhého piliera oproti prvému je ale aj v niečom inom, v psychologickej rovine. Človek si odvádza svoje vlastné peniaze na svoj vlastný účet a v prípade smrti by tieto peniaze neprepadli štátu, ale ostali by jeho rodinnému príslušníkovi. Občanov preto asi len ťažko bude zaujímať, či deficit Sociálnej poisťovne je toľko alebo toľko miliónov, pre nich je podstatné, ako sa nakladá s ich peniazmi a aké dôchodky môžu očakávať a to im bohužiaľ nevie povedať a zaručiť žiadny politik, nech už je z ľavého alebo z pravého tábora.
Okresanie druhého piliera síce prinesie viac peňazí do Sociálnej poisťovne, ale prvý pilier to posilní len dočasne a v prípade, že sa neurobia razantné opatrenia už v najbližších rokoch, systém bude pred kolapsom. Zvyšovanie penzií o pevnú sumu od januára 2013 je len malá náplasť na problém a bohužiaľ nevyhneme sa zvyšovaniu veku odchodu do dôchodku, čo je tiež európsky štandard. Návrhy, ktoré sa objavili v médiách, ako je zavedenie minimálneho dôchodku, či nastavenie výpočtu dôchodkov tak, aby dôchodky ľudí s vysokými príjmami boli umelo znižované a naopak aby boli zvyšované dôchodky ľuďom s nízkymi príjmami, len odhalili problém, ktorý na Slovensku nastal od 1. januára 2004, prijatím zákona o sociálnom poistení. Od 1. októbra 1988 do 31. decembra 2003 bol v platnosti zákon o sociálnom zabezpečení, nešlo teda o žiadny socialistický prežitok, napriek tomu bol prijatý ešte v čase, keď bolo zamestnanie povinné a ceny boli diktované štátom. Prechod k trhovému hospodárstvu vyvolal aj potrebu zmeny zákona, čo sa udialo až prijatím zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý vstúpil do platnosti 1. januára 2004. V zákone o sociálnom zabezpečení sa výška dôchodku odvíjala najmä od dĺžky odpracovaných rokov a priemerný mesačný zárobok (PMZ) sa vyrátal z 5 najlepších zárobkových rokov. Až do 31. júla 2006 platila zásada, že nárok na dôchodok mal len občan, ktorý musel odpracovať aspoň jeden deň, alebo bol aspoň jeden deň dobrovoľne dôchodkovo poistený. Dnes už táto podmienka neplatí. Zákon o sociálnom poistení priniesol úplne nový spôsob výpočtu, kde pre výšku dôchodku sú podstatné tri dôležité veličiny. Odpracované roky, priemerný osobný mzdový bod (POMB, odvíja sa od výšky dosiahnutých zárobkov) a aktuálna dôchodková hodnota, ktorú každoročne určuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Zo zárobkov sa už nevyberá len najlepších 5 rokov, ale rátajú sa zárobky od roku 1984 a ak poistenec nedosiahne od roku 1984 22 rokov so zárobkami, prihliada sa aj na roky pred rokom 1984. Zákon o sociálnom poistení priniesol so sebou priemerne oveľa vyššie sumy novopriznaných dôchodkov, ako to bolo počas zákona o sociálnom zabezpečení. Preto je možné často počúvať na ulici, či v dopravných prostriedkoch ponosovanie dôchodcov, ako jeden z nich má taký dôchodok a druhý taký, hoci robili na jednom mieste. Stačí, že jednému sa priznával starobný dôchodok podľa zákona o sociálnom zabezpečení a druhému podľa zákona o sociálnom poistení. Potom môžu byť rozdiely v sumách aj v niekoľko desiatkach eur, ak nie v stovkách. Vytvorila sa tak skupina starodôchodcov s nízkymi dôchodkami a rozdiely sa rokmi naďalej prehlbovali, nakoľko sa dôchodky nezvyšovali o pevnú sumu, ale percentuálne. Preto sú pokusy vlády práve tieto rozdiely zmazať, či už úpravou výpočtu dôchodku, zavedením zvyšovania penzií o pevnú sumu alebo úvahami o zavedení minimálneho dôchodku. To by mohlo pomôcť napríklad živnostníkom, ale opäť by sa na tom priživili aj ľudia, ktorí nikde nepracujú a žijú iba z materských a sociálnych dávok.
Pri nízkych dôchodkoch je potom aj oprávnené, že štát sa snaží pomôcť dôchodcom aspoň vyplatením vianočných príspevkov, hoci všetci politici sú si vedomí, že je to neekonomická dávka a práve na nej sa dá ušetriť. Ide ale aj o politický ťah a ťažko možno v blízkej budúcnosti očakávať, že niekto si dovolí zrušiť vianočné príspevky, keď dôchodcovia sú najposlušnejší voliči. Je vysoko pravdepodobné, že zmeny, ktoré sa dnešným dňom začali v oblasti dôchodkov, sú len slabým začiatkom a čakajú nás ešte oveľa prekvapivejšie novely zákonov. A nevyhneme sa bohužiaľ ani zvyšovaniu veku odchodu do dôchodku, často sa potom tlačí na jazyk otázka. Má význam sa vôbec nad tým pozastavovať, keď my mladí sa už dôchodku ani nedožijeme?
