Po novembri 89 silneli aj v katolíckej cirkvi hlasy po odluke cirkvi od štátu. Nebolo sa čomu čudovať. Obdobie socializmu a závislosť na štáte bola zlá spomienka z minulosti. Závan slobody umožňoval, aby sa cirkev stala autonómnou súčasťou v štáte s vlastným financovaním, vlastnou správou. Najvhodnejšie obdobie na takýto krok sa ale premrhal a cirkev u nás ostala platená z daní nás všetkých, bez ohľadu na to, či niekto verí v Boha, alebo neverí v nič. V reštitučných konaniach získala najmä katolícka cirkev späť veľký počet svojich majetkov a najmä 90 – roky boli zlatým obdobím pre katolícku cirkev u nás. Následné podpísanie Vatikánskej zmluvy počas Dzurindovej vlády bolo len čerešničkou na torte a zmluva ešte viac previazala puto - štát a cirkev. Na rovinu je potrebné povedať, že cirkev u nás nie je a ani nebude apolitická. Naopak. Vatikánska zmluva jej dala silné postavenie vyjadrovať sa ku krokom štátu, ktoré sa týkajú ohrozenia postavenia cirkvi a najmä jej financovania. Posledným príkladom bolo stretnutie biskupa Zvolenského s Čaplovičom, nakoľko katolícka cirkev ostro vystúpila proti zmenám vo financovaní cirkevného školstva a žiada rovnocenné financovanie tak ako štátneho, tak aj cirkevného školstva. Teda to, čo je zakotvené aj vo Vatikánskej zmluve. Peniaze, peniaze a ešte raz peniaze...nič viac, nič menej.
Keď bývalý minister kultúry Krajcer otvoril možnosť odluky cirkvi od štátu, katolícka cirkev sa vyjadrovala viac ako zdržanlivo. Síce naoko nebola výrazne proti, ale hmlisto tvrdila, že museli by sa dohodnúť jasné podmienky a podobné nesúrodé vyjadrenia. Pravda je taká, že katolícka cirkev si užíva pohodlie od štátu a napriek prísunu peňazí z našich daní, my občania tohto štátu nemáme ani len poňatia, aké sú vlastne majetkové pomery v našich biskupstvách. Že sa nejedná o žiadne centy, stačí dokumentovať na príklade bývalého, toľko neslávne známeho biskupa Sokola. Kauza okolo predaja pozemkov pod nákupným centrom v Bratislave, či nejasné osoby spravujúce finančné toky vtedajšej diecézy, stratené milióny, to všetko sú nedoriešené kauzy a vrhajú tmavý tieň na celú katolícku cirkev u nás. Ani dôvody pre odvolanie biskupa Bezáka neboli určite len vieroučného charakteru, opäť sa jednalo hlavne o peniaze. Katolícka cirkev nemá záujem o odluku cirkvi od štátu. Takto sa na stavbu kostolov vyberú peniaze od štedrých sponzorov a občanov, cirkevní predstavitelia sú platení štátom a všetko je v pohode. Pri odluke cirkvi od štátu by jednotlivé biskupstvá museli viac obracať každé euro a spoliehať sa na príjmy od veriacich, čo by mohlo znamenať výrazné mínus v domácej pokladničke. Nie každý občan by sa s takou vervou hlásil ku svojej cirkvi a bol ochotný ju finančne podporovať, najmä v týchto ťažkých krízových časoch.
Keď ale často nadávame, ako sa majú kňazi dobre, je potrebné spravodlivo povedať, že nie všetci a ak áno, môžeme za to najmä my ľudia, ako sme si ich naučili. Tak ako politici môžu za to, že si cirkev privinuli k sebe tak silno, že bude ťažké ju od seba dostať. Vatikánskou zmluvou sme si na seba uplietli bič a ani medzi samotnými politikmi nie je ochota čokoľvek zmeniť. Fico hneď po voľbách uteká za biskupmi alebo za kardinálom Korcom, lebo si chce zaručiť status quo a cirkev je predsa jeden zo „sociálnych partnerov“. A pravica, pokiaľ budú v jej strede SDKÚ a najmä KDH, o niečom takom určite nebude uvažovať. Jedine liberáli z SAS by ihneď túto tému riešili. Ale tak, ako nie je Slovensko pripravené na zákon o registrovaných partnerstvách, tak nie je pripravené ani na zákon o odluke cirkvi od štátu. A možno budú prijaté spolu....raz.
