Paľo bol na ľade umelec, neskutočný hráč, v Severnej Amerike možno často nepochopený, ale to je v tamojšej lige údel cudzinca a k tomu ešte Slováka. Nebol žiadnym silovým hráčom, práve naopak, bol jemným technikom, ktorý si z protihráčov urobil kužeľky a buď vymyslel nezabudnuteľný blafák alebo naservíroval krásnu nahrávku. Kto by si nepamätal na jeho premenený nájazd v našej lige v drese Trenčína na bratislavskom ľade, či nesmrteľný blafák na olympiáde vo Vancouvri 2010.
Majstrovstvá sveta mali byť vrcholom pre Paľovu kariéru, no stali sa len veľkým sklamaním, keď to mužstvu nešlo, ale napriek tomu bojovalo a trenčianski chlapci boli našimi lídrami. Všetci bojovali a my fanúšikovia sme to videli, že žiadny zápas nebol odfláknutý. Aj preto to nezabudnuteľné lúčenie s hokejovou kariérou Paľa po zápase s Dánskom. Kto by vtedy povedal, že je to lúčenie aj s ním ako človekom.
Paľo nebol len skvelý hráč, ale aj človek, skromný, zábavný, ochotný vždy pomôcť a najmä otec milujúci svoju rodinu. Mal som tú možnosť zahliadnuť ho pár rokov dozadu v Trenčíne na vlakovej stanice, keď čakal na rýchlik smerujúci do Humenného. Stále usmiaty, ochotný sa vyfotiť so svojimi fanúšikmi, podpísať sa im. Takto si ho vždy budem pamätať, so šiltovkou na hlave obrátenou naopak. Práve svojím správaním, svojou neskutočnou charizmou si získal celý národ, od hráčov, cez trénerov, novinárov až po fanúšikov. To aké postavenie mal v našom športe a v našich životoch sa ukázalo po tragédii minulý rok, keď na Slovensku snáď nebolo suchého oka, či išlo o ženy alebo o chlapov.
Aká to symbolika, čo sa nepodarilo doma na šampionáte, podarilo sa tento rok. Hráči si boli vedomí, že Paľo je tam hore a hrá s nimi, zomkli sa a poslali mu krásny pozdrav tam hore v podobe striebornej medaily. Paľo Demitra bude vždy len jeden, ale verím, že bude vzorom pre ďalšie a ďalšie talenty na Slovensku, aby sme mu naďalej robili radosť ako tento rok.
Nezabúdame.
