Odmietam sa zmieriť s tým, že "na Slovensku je to tak...", a že je to nemenné.
Niekedy si vravím, že keby doktori išli menej chápať a prijímať okolnosti a bojovali za to, aby mali zabezpečené, to čo majú mať k dispozícii, aby sa im (nám) dobre pracovalo, tak by to v tom zdravotníctve vyzeralo inak.
Rovnako ako som nasratá na vlády, ktoré tu boli od vzniku SR a pekne sa vyprdli na stav nemocníc (aj ostatných sektorov), tak som rovnako nasratá na predchádzajúcu generáciu, že dovolili tento stav.
A v zásade som nasratá na seba, že som na niektoré systémové veci pristúpila, hoci ich považujem za nefunkčné a nezdravé. Bála som sa autorít, bála som sa ozývať, ísť si svoje. Ono to tak nejak je, že radšej človek čuší, len aby sa nestal nepohodlným alebo aby nestratil výhody, alebo proste len preto, že nevidí inú možnosť ako ísť, aby potom mohol robiť to, čo chce.
Ja som chcela pracovať v rodnej krajine a pomáhať budovať ideály. Naivné a mimo reality? Ja si myslím, že keď sa chce, tak sa dá. A hoci mám tak nejak relatívne šťastnú ruku na výber pracovísk, dlhodobo sa mi ukazuje, že toho chcenia je ale stále akosi málo, a prekážok, múrov a obštrukcií je veľa. Zdá sa mi, že chýba jednotná sila chcenia.
Nefňukám, hovorím zo skúseností. A hlavne viem si porovnať. Teraz však aj vidím, že svojím pristupovaním aj na to, s čím nesúhlasím (pre tzv. "vyšší princíp") som prispievala k udržovaniu stavu a defacto som išla proti sebe.
X-krát som si už povedala, že už kašlem na to, a idem robiť čokoľvek iné. A ako tak počúvam okolie, tak nie som jediná.
Zatiaľ to však stále chcem. Medicína je fascinujúca. Nie je čiernobiela. Je to intenzívna ochutnávka života v každodennom dianí. Núti ma uvažovať o sebe - o mojich limitoch, strachoch, potrebách. Núti ma zlepšovať sa, hľadať, skúmať. Často je vyčerpávajúca a frustrujúca. Učí trpezlivosti a vytrvalosti. Všetky tieto klady mi však už neprevážia, pokiaľ sa mi nebude dať zabezpečiť svoje potreby. Mne sa proste nechce "trpieť", prispôsobovať nezmyselným podmienkam a pristrihávať svoje krídla. Byť lekárom a praktikovať medicínu je krásne povolanie, kľudne môže byť aj poslanie. No to neznamená, že má človek ísť na úkor seba.
Vyhlasujem pomyselnú zbierku a odboj za slovenské zdravotníctvo.
Na to, aby są začali robiť reálne opatrenia na personálnu stabilizáciu. Pracovať ako lekár na Slovensku je všetko možné, len nie lukratívne. Česť výnimkám.
Na začiatok žiadam
- paušálnu systematickú modernizáciu nemocníc,
- rekonštrukciu oddelení,
- dodržiavanie zákonníka práce a bezpečnosti pri práci,
- administratívnu podporu, odbúranie zbytočnej byrokracie,
- komplet reformu pre- aj post- graduálneho systému,
- vytvorenie kontrolných orgánov autorít.
- adekvátnu náborovú politiku
-...
Vraj chcem od Slovenska a pre seba veľa. Ja si to nemyslím.
