A CLOCKWORK ORANGE/Mechanický pomaranč- Stanley Kubrick

Štyria mladý muži. Spoločnosť „ULTRAVIOLENCE“. Ich kostými zohrávajú dôležitú úlohu. Čierne klobúky,košele a traky, aby bolo zjavné, že nie sú len tak hocikto. Červené pery zvýrazňujú ich ženskosť, či strach z nej. Zvýraznené pohlavie, ktorým chcú dať najavo, že oni sa neboja. Neustále pijú mlieko, opäť návrat k ženskosti k ich malej a ustráchanej podstate. 
Všetky obrazové prostriedky sú gradované do extrémov. Či už zobrazovanie násilných činov, ale atmosféru zvýrazňuje ešte aj farebnosť filmu. Nie len kostými a oblečenie hercov, ale aj ladenie kuchyne v byte Alexových rodičov, byty ich obetí... Ostrosť farieb podporuje nervozitu.
Ostrým kontrapunktom je len hudba. Pokojná, jemná hudba. Bez obrazu upokojujúca, ale spolu s drsným obrazom, len dovoľuje divákovi dopozerať všetky tie zverstvá do konca, akoby ztlmovala okamžitý účinok videného, no pár minút po jej doznení, dosiahne presné požadované účinky. 
Film dokazuje aké jednoduché je oklamať ľudí, aj keď si vrah. Stačí sa tváriť, že veríte v Boha... Nejde o to, že si sám seba predstavuje ako toho, čo bičuje a nie toho ktorý je bičovaný, hlavne, že veríte...
Za drzosť ako odmenu je Alex poslaný na prevýchovu. Dostáva sa do rúk doktorom, ktorý skúšajú experimentálnu liečbu. Alex dostáva „vitamíny“ ako doplnok stravy a je nútený pozerať filmy plné násilia. Bohužiaľ forma, ktorou ho nútia toto všetko prežívať, nie je práve mierumilovná. Mechanicky otvorené oči. Musia mu do nich kvapkať, aby mu nevysychali. Násilím vybíjajú násilie. A tak tu vzniká krásny paradox: 
„Odpoledne se vám udělalo špatně, protože se uzdravujete.“

Svoje dielo si spoločnosť vystaví a ukáže svetu. Doslova predvádzajú v predstavení účinky a výsledky svojej práce, tu vidíme kritku mnohých lekársky metód.
„Přestává být zločincem. A zároveň přestává být bytostí schopnou morální volby.“

Na zdôraznenie toho, že vo vnútri zostal Alex stále zločincom, postupne na slobode stretol takmer všetky svoje obete. Neľutuje nič, rozpráva o nich s rovnakým hnusom ako predtým. Bezdomovca: „Byla to pomsta stáří nad mládím.“ Svojich exspoločníkov.
Neľutuje bolesť z úderov, len nevoľnosť...
A osudnou sa mu stáva zdanlivo maličká chyba... Hudba... Jedna pieseň: I am singing in a rain... Túto hudbu si spieval, keď znásilňoval ženu... Túto hudbu si spieval znovu v dome jej manžela... A tak muž, ktorý je vďaka Alexovi invalidom, pustil Beethovena... 9.symfóniu, ktorá mu, spolu s násilým, spôsobuje neznesiteľnú nevoľnosť.
Alex sa pokúsil o samovraždu. A opäť sa roztočil mediálny kolotoč. A opäť politické ciele. Snažia sa násilníka vrátiť späť k násiliu, len kvôli vyhratým voľbám. Za melódie Beethovena a Alexových predstáv o orgiách s nahou slečnou. Nevoľnosť neprichádza a tak:
„Byl jsem vyléčen.“