Lúčenie nad ránom

Ženský hlas z diaľky kričí čosi nezrozumiteľné. Muž stojí pred dverami. Držiac kľučku si opiera čelo o kus dreva tvoriaci bránu do detského sveta. Dvere sú modré, na vrchu, pod mužovým čelom, sa ukrýva menovka. Alexander. Jazýček kľučky vydá tichučký zvuk. Cvak. Dvere sa otvárajú. V prvom okamžiku   vnímame len tmu ohraničenú štyrmi stenami, postupne však naše oči rozoznávajú predmety zahalené nocou. Celkom v ľavo, na stene, visí nástenka a nej rôzne detské kresby, pod ňou leží debnička s hračkami. Oproti dverám zase stojí veľká zelená skriňa. V pravo od nej je veľké okno, pod ním posteľ. V posteli, ukryté pod množstvom látky, leží dieťa. Na opačnej strane izby, oproti posteli, v rohu, visí detská hojdačka. V strede izby je koberček. Muž chvíľu stojí vo dverách oslepený toľkou temnotou, avšak privykajúc si na tmu, prechádza priamo k postieľke. Bosé nohy na parketách nevydávajú žiadny zvuk, prechádzajú po koberčeku a zastanú až celkom blízko malej postieľky. Kolenami sa dotýkajú jej okraja. Muž sa nakloní nad malý batôžtek, odkryje dieťaťu kúsok tváre. Chvíľku si obzerá tvár malého stvorenia, poodchýli pery a chystá sa pobozkať drobnučké líce. Dieťa sa pohne. Muž sa zľakne a reflexívne odskočí, len len že neskríkol. Rukou si odhrnie vlasy a utrie pár kvapiek potu, ktoré mu nečakaný pohyb spôsobil. Zrazu si uvedomí, že čosi pristúpil. Zohne sa a vidí, že pod ľavou nohou má pokrčený detský koberec. Tento koberec je akousi zmenšeninou mesta. Muž prejde po koberci rozprestretou dlaňou a sadá si na obrovský hypermarekt, sídliaci v ľavom rohu koberca. Poobzerá sa. Vedľa koberca leží malé auto. Vezme žltý model do rúk. Chvíľu si ho obzerá, neskôr ho položí pred červený domček, stojaci priamo pod mužovým kolenom, asi 2 kilometre od hypermarketu. Pár stotín sekundy nechá ,,chrobáčika“ nehybne stáť pred domom, no potom ho uchopí medzi ukazovák a palec a nervózne ním pohybuje- pár milimetrov dopredu, pár milimetrov dozadu. Pri ohľade na uponáhľanú miniatúru sa mu v myšlienkach vynorí hlas jeho malého synčeka: ,, Mamina, ponáhľaj sa! Tú tú tú!“ Otec zdvihne hračku blízko k tvári. Dýcha zhlboka, pomaly, do očí sa mu tisnú slzy. Pobozká autíčko a cez pery pritisnuté na hračku z kovu, sa mu prederie tiché a zúfalé: ,, Tú tú tú.“ Autíčko položí pred domček. Postaví sa. Znovu sa vydá na cestu k posteli. Zastane rovnako ako prvý krát až celkom blízko, kolenami opierajúc sa o jej okraj. Opäť sa nakloní nad maličké telíčko. Cíti jeho vôňu, svojím dychom hýbe vláskami drobného stvorenia. Nie, nepobozká ho, ani sa nepokúsi. Privrie oči, ešte raz sa nadýchne omamnej detskej vône a vystrie sa. ,, Ešte máme chvíľku.“Obzerá sa okolo seba. Prezerá si každý kúsok detskej izby. Pohľad mu padne na debničku s hračkami. Popri skrini prichádza bližšie. Hrabe sa v útrobách debničky a vyberie detský samopal. Muž ho vezme do ruky, priloží si ho na hruď a objíma ho. ,, Mal som ťa naučiť, že na ľudí sa nesmie mieriť. Mal som to pochopiť skôr.“   So samopalom v ruke si čupne nad debničku. Samopal vráti medzi hračky. Postaví sa a pohľad mu spočinie na nástenke. Prstami pravej ruky prechádza po obrázkoch maľovaných detskými ručičkami. Otec, najväčší muž, v modrom, s hviezdami na pleciach. Mama, jediná postava v sukni, s vareškou v ruke a širokým úsmevom. Malý chlapček s lietadlom. Na oblohe modré oblaky a obrovské slniečko. Ticho preruší nečakaný zvuk. Drobček v postieľke zašuchoce perinou, neurčito vysloví:   ,, Tatko.“ Muž sa prudko otočí. Pomaly, nesmelo prechádza k postieľke. Teraz však zastane ďalej. Stojí priďaleko, aby videl synovu tvár, musí sa nakloniť. Dieťatko neotvorilo očká. ,,Spinkaj synček môj, ešte máme čas.“ Vystrie si chrbát, no hlavou buchne do čohosi, čo visí nad postieľkou. Lietadlo. Rukou chytí lietadlo a jemným pohybom ho rozhýbe. Chvíľku hľadí ako lietadlo ,, lietal po oblohe, ktorú v izbičke tvoria fosforové hviezdičky nalepené na strope. Farby lietajúceho stroja sa zdanlivo menia, keď ho pouličná lampa osvetľuje a keď sa jej stratí v tieni.   Pokiaľ je lietadielko osvetlené na podlahe, koberci i veľkých otcových papučiach sa zjavuje jeho tieň. V tieni je v úkryte, za oblakmi. ,, Vždy keď ma budeš potrebovať spomeň si, že lietam po oblohe ako vták. Každá čiara, bude znamením pre teba, že na teba myslím.“ V mužových myšlienkach sa opäť vynoria spomienky: Zvuk lietadla, striel, plač. Tvár si skryje do dlaní. Nevydá zvuk. Trasie sa od bolesti, plaču...Pomaly sa spoza jeho vlasov, nechtov, prstov vynárajú oči. Oči plné sĺz, červené, s puknutou žilkou.   Muž sťahuje ruky z tváre s takou tichou zúrivosťou akoby sa snažil zvliecť z kože. Jeho oči sú natiahnuté, nos utlačený, líca sa strácajú, vpíjajú do lícnych kostí. Ústa sa v kútikoch takmer roztrhnú. Ústa. Ústa, ktoré svoj tvar zmenia v bolestivú grimasu. Ústa, ktoré túžia po výkriku. Ústa, ktoré musia mlčať. Ruky, zvliekali tvár, teraz zopnú sa v päsť. Telo kedysi stálo vzpriamené, teraz pomaly rúti sa k zemi. Muž, kôpka nešťastia kľačí na kolenách. Hýbe sa dopredu, dozadu. Potichu, bolestne vzlyká. Z diaľky počuť odbíjať kukučkové hodiny. Muž pomaly prestáva zúfalo hojdať svojím telo. Nevstáva. Sediac sa prisúva k postieľke. Hlavu si položí kúsok od tváre svojho dieťaťa.   Pozoruje každučký kúsok jeho tváre. ,,Musím si ťa pamätať. Naveky.“ Snaží sa nadýchať sa jeho vône. Jemne sa dotýka detskej pokožky. Niekto zaklope na dvere.Muž si pomaly si čupne. Maličké telíčko v postieľke poprikrýva. Nakloní sa nad detskú tvár a nežne priloží pery na ružovučké líčko. Vystrie sa. Ešte raz rozhojdá lietadlo. Privrie oči, nadýchne sa a cez koberec prejde k modrým dverám. Otočí hlavu a potichu vysloví: ,,Nesmúť za mnou. Zaslúžim si tento osud. Sám som si vybral. Zabijem a umriem.“ Držiac kľučku si ešte na chvíľku oprie hlavu o dvere. Jazýček vydá tichý zvuk. Cvak. Muž vyjde a zatvorí modrú bránu do detského sveta.