Na tisíciosemstosemdesiatyprvýkrát sa mi podarilo pozrieť si známeho filmového velikána Ingmara Bergmana... A pozor, najlepšie na koniec, nezaspať!!!!
Zo začiatku to vyzeralo na hotový horor. Dvd prítomné. Prehrávač prítomný. My, akože budúci umelci, na počudovanie prítomní tiež. Pán prednášajúci spustil čo-to z histórie, ktorú si on ešte pamätá. Všetko sa spustilo, len akosi nám chýbal ovládač od stroja, ktorý nám mal sprostredkovať nezabudnuteľný zážitok... Bez ovládača sa ťažko dostanete k titulkom... A bez titulkov sa ťažko dostanete k pointe neuveriteľne dôležitého diela menom Siedma pečať...Prečo? No švédština nepatrí k svetovým jazykom...
Po hororovom úvode, ktorý by sa skôr hodil k Hitchcockovi sme sa predsa len dostali k vytúženému cieľu...
Rozprestela sa pred nami krásne vyobrazená švédska krajina a úlohu smrti výnimočne prebral muž... Šachová partia, ktorá sa v príbehu odohrala dopadla pri dnešných scenároch presiaknutých happyend-ami až katastrofálne nepredvídateľne... Prežilo len potulné a nikým nepochopené umenie.
Takže my, nádejní umelci, sme sa odobrali do našich domov, sadli si k hrnčeku teplej kávy a začaliá riešiť najnepravdepodobnejšie, najzložitejšie a najtragickejšie časti našich dejín a životov. Aby ľudia chodili do kina a videli, že v tom nie sú sami. Aby prišli a tešili sa, že ich život je vlastne krásne jednoduchý oproti tomu, čo prežívame my, bohémi.
Alebo si jednoducho počkáme na smrť, muža v čiernom, zahráme si šach, vyriešime medzitým otázku s Bohom naším každodenným a úspech sa dostaví....
Čo sme mali si uvedomíme, až vtedy keď o to prídeme... Asi to platí aj v oblasti obchodu...
