hádka

Prvý zvuk, ktorý jej znie v ušiach predtým ako otvorí oči, je splachovač. Voda stekajúca potrubím do hlbín zeme.   Nasleduje škripot vodovodného kohútika a žblnkot. Otvára oči.   Pohľad jej spočinie na kresle. Sukňa, blúzka, pančuchy. Zavesené na vešiaku, ktorý je prichytený o pravé operadlo kresla. Ľavé operadlo zdobí neúhľadná kôpka. Rifle, košeľa, sako, tesilové nohavice, tričko. Na sedacej časti sa nachádza spodné prádlo. Podprsenka sa dotýka trenírok, ktoré prikrývajú nohavičky. Do izby vstupuje sporo odetý muž z fotografií. Ona: ,, Dúfam, že aspoň dnes si nezabudol!“ ,,Aj ja tebe želám dobré ráno a tiež sa teším, že sme noc strávili spolu....“ ,,Neodbiehaj od témy.“ Muž sa bez slova vráti do kúpeľne. Čosi v kúpeľni vydá tlmený zvuk. Snaží sa o nenútený tón, no spoza dverí sa ozve podráždené: ,, Už si spokojná?!“ ,, Nemusíš hneď odpovedať nahnevane. Veď ťa to nestojí žiadnu energiu.“ Mladík vyjde z kúpeľne, podíde ku kreslu, sadne si. Ona vstane z postele, podíde ku kreslu, k mužovi. Napráva rámy fotografií. Každý má presnú polohu, presné miesto. ,, Kedy si sa tak zmenil?“ ,, Prosím? Nevšimol som si zmenu. Stále nosím farebné ponožky...“ Chvíľu sa hrabe v kôpke na kresle. S detskou radosťou v očiach vytiahne farebné pásikavé ponožky. Máva nimi vo vzduchu, jej pred nosom. ,, Prestaň. Odíď satan aj s tvojim pestrým smradom.“ Odstrčí priateľa. On s úsmevom sadá si na posteľ a obúva si ponožky. Ona uchopí vešiak s oblečením a kráča do kúpeľne, no zastane vo dverách. ,, Som si myslel, že tie veci si dnes oblečieš, keď si ich dala na vešiak. Ale veď prečo ich do práčky neposkladať?“ Podíde k nej a otočí jej tvár do izby. ,, Toto by mohla byť vynikajúca reklama na nejaký debilný výrobok v teleshoppingu, “ postaví sa ku kreslu, uviaže si kravatu na holý krk a gestikuluje,, Kúpte si našu práčku je absolútne výnimočná, ak do nej vložíte poskladané veci,“ vezme jej oblečenie z rúk a ukazuje ho fiktívnemu obecenstvu: ,, po vypratí ich poskladané aj vyberiete.“ Z jednej ruky si šaty preloží do druhej. Ona sa opiera o zárubňu. ,,Ak zavoláte do piatich minút pribalíme vám aj mladú celkom sympatickú ženu,“ pritiahne ju k sebe a teraz ju, aj s oblečením v ruke predstavuje vymysleným zákazníkom: ,, ktorá vám prádlo poskladá pred aj po vypraní!“ Rozosmeje sa. Cez smiech sa snaží rozprávať: ,, Ja už viem, ja som tam predvčerom volal a poslali mi práčku aj teba!“ Strčí ho na posteľ. ,, Hej cica, nejaká si vášnivá, radšej poskladaj aj moje veci, veď preto som si ťa kúpil.“ Dievčina opäť zdvihne svoje šatstvo, na protest mu vyplazí jazyk, a odchádza do kúpeľne. On sa ešte stále smeje bľabotajúc nejaké telefónne číslo. Kotúľa sa po posteli. ,, Preboha!“ Mladík na posteli sa prestane hýbať, počúva, po chvíli ticha prehovorí: ,,Miláčik si v poriadku alebo si si spravila niečo nebezpečnejšie ako obvykle? Krv mi nestačí!“ Ona nahnevaná vbehne do izby: ,,Nemôžeš to pre mňa urobiť len raz? Naozaj len raz! Chcem tak veľa?“ Obráti sa chrbtom k nej, stále leží na posteli: ,,Teraz konkrétne neviem, čo myslíš, ale áno.“ Postaví sa na kraj postele, ľavú ruku zaprie v bok: ,, Vtipný nie si už pár rokov.“ Otočí sa tvárou k nej: ,,A to odkedy?“ Pravou rukou si šúcha bradu, tvári sa, že rozmýšľa: ,, Neviem, počkaj, porozmýšľam... Asi odvtedy ako som si zložila ružové okuliare alebo odvtedy ako som ťa videla nahého.“ Skrčí sa: ,, Tak toto bola, drahá, rana pod pás.“ ,, Drahý, áno, presne na to som mierila.“ Sadne si na kraj postele, tesne vedľa nej: ,, A čo ťa žerie?!“ ,, Asi tvoj egoizmus, teda v prvom rade.“ ,, A smiem vedieť v čom sa prejavil dnes?“ ,, Nemohol by si aspoň raz, keď sa vymočíš, sklopiť to sedátko?“ Prudko vstane, podíde ku kreslu, nervózne sa snaží obliecť si šaty: ,, Ty si absolútne šibnutá puntičkárka! Vieš, normálny ľudia to volajú záchodová doska, ale pani dokonalá všetko musí nazývať spisovne. Vieš, na to sedátko som zabudol, keď som skladal uterák, utieral šampóny a sprchovacie gély od vody, sušil záves, kohútik zakrúcal trikrát do prava... Navyše ja by som ho nedvíhal, to je ďalšia z tvojich požiadaviek.“ ,, Nikdy to nepochopíš, snažím sa s tým zmieriť, ale ty nečistíš škvrny od tvojich žltých výlučkov. Možno keby si sa ako malý učil cikať postojačky a zároveň mieriť správnym smerom, nemusel by si dvíhať sedátko.“ ,, Možno, keby si sa ty ako malá učila, že predtým ako si sadneš, sa máš pozrieť kam miery tvoj zadok, nemusel by som ťa toľkokrát vyťahovať z tej misy!“ ,, Možno som to robila, aby si ma aspoň niekedy zachránil.“ „Nie si ty v nejakej sekte, moja?“ Vystrie ruky pred seba a napodobňuje námesačného.,, Hej v sekte sklopených záchodových sedátok a s babami rozmýšľame aj nad založením ďalších spolkov: Spolok umytého riadu, povysávaného bytu... Ale náš zatiaľ najlepší nápad bola petícia za zákaz voľného pobehovania mužov bez náhubkov.“ ,, Podľa mňa ťa žerie, že ja viem cikať postojačky a ty si musíš sadnúť.“ ,, A okrem toho ma štve aj to, že nemám chlpatú hruď, ploché nohy a chromozóm ypsilon.“ ,, Svoje právnické keci by si si mala nechať pre sudcu.“ ,,Svoje zdvihnuté záchodové sedátko, by si si mal nechať vo svojom ateliéri, možno ti pomôže nájsť inšpiráciu.“ „ To je taký problém, to sprosté sedátko sklopiť?“ ,, Nie tu ide o princíp.“ ,, Jasné. Zobudíš sa a prvé, čo ťa napadne je: Ak ho nesklopí, tak ma nemiluje... A potom si idete aj s kamarátkami natrhať na pole margarétky a pýtate sa ich: Sklopí? Nesklopí? Sklopí? Nesklopí?“ „ Každý sa musí vo vzťahu istým spôsobom obetovať.“ ,, Tak v čom napríklad si sa obetovala ty?“ ,, Periem, žehlím, varím. Čiže ťa chovám, šatím. Vlastne okrem sprevádzania ťa na záchod, som pri plnení každej tvojej potreby.“ Mladík vojde do kúpeľne. Počujeme tlmený zvuk. Vyjde, podíde ku kreslu, pohľad mu spočinie na fotografiách, ktoré visia nad kreslom. Tvoria príbeh. Obrázok číslo jeden- mladá žena v zelenej parochni a on s tetovaním na hrudi. Druhý záznam- rovnaká žena v sivom kostýme s vlasmi zviazanými do uzla. Ten istý muž vo farebnom obleku. Tretia fotografia. On v sivom obleku s farebnými ponožkami. Ona pribratá v čiernom obleku s vlasmi ostrihanými nakrátko. Poslednú časť z nepohyblivého filmu tvoria dve tváre. Stoja pri sebe. Každý pozerá iným smerom. ,, Kedy si sa tak zmenila? Kedy pre teba prestalo byť milé, že musíš po mne sklopiť to sedátko?“ Zvesí prvú fotografiu. Ona zvesí poslednú fotografiu. ,, Keď sme sa každý začali pozerať iným smerom!“