Takmer kazde moje rozhodnutie je zle. Vzdy si vyberiem zlu cestu, tazku cestu alebo cestu, ktora nikam nevedie.
Ked ma postavia pred rozhodnutie prvych dvadsat minut prosim Boha, maminu a najlepsiu priateľku, aby si vybrali za mna. Vzdy si totiz najdem milion dovodov preco a kde urobim chybu.
Ano, takto verejne sa priznavam, ze patrim k pesimistom.
VCERA som opat mala moznost, teda skor povinnost rozhodnut sa ci opustim priatela a obmedzim cas straveny s kamaratkami alebo zahodim moznost odist z rodneho mesta, po com som vzdy tuzila, a zit tak ako som si pred par mesiacmi vysnivalau
Dnes si mozem uspesne povedat, ze za tuto sprostost budem obvinovat niekoho ineh. Posta, rektorat, postara... Moznost slobodne sa rozhodnut mi bola odtrhnuta od ust.
Nie, nehnevam sa, ze musim zostat doma. Neplacem nad tym, ze budem blizko milovaných. Nevadi mi, ze nebudem opustena v novom prostredi. Prezijem aj to, ze musim byt v malom meste na skole bez systemu namiesto mesta, kde mozem zarabat.
Vadi mi, ze som si tuto cestu nevybrala sama. Lebo, ked v buducnosti budem rozmyslat nad chybami, ktore som urobila, tato ma bude mrziet najviac. Preco? Lebo nebola moja....
