V polokošeli. Rozopnuté gombičky. Miesto presne pre moju ruku. Spôsob ako sa Ťa dotýkať na verejnosti a nenavodiť atmosféru nemravnosti. Možno len nám dvom a zazerajúcej starenke...
Trošku krátke vlasy. Milovala som Ťa s tými dlhšími. Ale aj takto. Nikdy som Ti nepovedala, že mi jedno ako si ich ostriháš... Vždy budeš na zjedenie... Nechcela som, aby si bol namyslený...
Neoholený. Že si s bradou sexi, som Ti hovorila často. Pamätáš si to. Pre mňa bohužiaľ. Priložila som líce o to Tvoje a dala Ti eskimácku lícnu pusu. Trošku som frflala, že picháš... Ale pre krásu sa musí trpieť... Tak som sa tvárila, že trpím.
Usmieval si sa. Videla som to aj cez všetky tie tváre, ktoré stály medzi nami. Tým úsmevom, ktorý kedysi patril len mne. S ktorým si sa v sobotu zobúdzal. V sobotu, keď si nemusel ujsť z postele, odo mňa, zo svojej polohy.
Voňal si. Viem to. Vždy voniaš. Ešte si to pamätám. Bohužiaľ pre mňa.
Tancoval si. Pil si. Tancoval si, lebo si si vypil. Len vtedy tancuješ. Vtedy sa tak hanbíš. Tak krásne. Detsky. Láskavo. Prosíš pohľadom o podporu... Keď sme tancovali, vždy som sa cítila ako veľká. Veľká opora. Veľká, lebo Tvoja opora.
Bola tam aj ona. Aj ja. Aj ty. A množstvo iných. Ale ona a ty. A bezo mňa by sa svet nezrútil.
Musela som sa postaviť na stôl, aby som na Teba videla, aby som sa stala viditeľnou pre Teba. Nepomohlo...
Pristor po rozopnutej gombičke zaberá jej ruka. Ju schovávaš pod kabát. A ja sebecky ľutujem. Ľutujem, že mi nebudeš patriť do konca života. Len mne a nikomu inému. Len mne a nijakej inej. Zožiera ma predstava, že Ti dá to, čo som ja nedokázala. Že bude pre Teba lepšia.
Viem, že nemáme nový začiatok. Viem, že Ty si už začal. Viem, že aj ja ešte začnem...
Chcem, aby si bol najšťastnejší na svete. Len Ti musím povedať, že Ťa nikdy neprestanem milovať...
Prepáč
