od svitu do mrku
retiazka na krku
deva sa prechodí
samotná cez lesy
tme ide naproti
lebo ju nedesí
a krásna deva spanilá
veniec si z ruží uvila
ako ho pletie
tŕnie ju bodá
po rukách steká
nie je to voda
potôčik krvi
cez dlaň jej preteká
a zrazu vidí
čudného človeka
ohavný démon
desivo bledý
kedy sa zjavil?
premýšľa, kedy?
a už jej splieta
sladké to reči
srdce už horí
rozum sa prieči
zrazu tieň stromy
vysoké zahalí
„nikdy sme spolu
hovoriť nemali!“
vraví mu ona
retiazku stíska
„čo to len vravíš?
veď si mi blízka!“
„blízka jak laň som
hladnému vlkovi,
čaká len kedy jej
založí okovy.“
„dievčina nože sním
z krku tú retiazku,
daj mi ju do daru,
urob to pre lásku.“
chladný kov objíma
belostnú šiju
„nikdy ju nedám!
nezáviď mi ju!“
zúrivý od zlosti
retiazku schytí
zvezie sa na zem
v bolestnom vytí
na prach sa rozpadne
niet po ňom stopy
a slnko vychodí
jasom zem zdobí
od svitu do mrku
retiazka na krku
